Bohoslovecké semináre na Slovensku
OBSAH
RÍMSKOKATOLÍCKE KŇAZSKÉ SEMINÁRE
Diecézne semináre
1) Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave - (časopis)
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Najsvätejšieho Spasiteľa
2) Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre - (časopis)
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Gorazda
3) Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne - (časopis)
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Františka Xaverského
4) Kňazský misijný seminár Redemptoris Mater v Žiline
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Redemptoris Mater
5) Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule - (časopis)
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Jána Nepomuckého
6) Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach - (časopis)
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Karola Boromejského
7) Kňazský seminár sv. Ladislava v Rožňave
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Jána Nepomuckého
8) Kňazský seminár sv. Imricha v Trnave - Emericanum
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Svätého Kríža
9) Kňazský seminár sv. Štefana v Trnave - Stephaneum
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Štefana kráľa
10) Kňazský seminár Nanebovzatia Panny Márie v Trnave - Seminarium Marianum
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Svätej Anny
11) Kňazský seminár sv. Vojtecha v Trnave - Adalbertinum
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka sv. Vojtecha - Adalbertinum
12) Generálny kňazský seminár v Trnave - Rubrorum
patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Povýšenia sv. Kríža
Rehoľné semináre (resp. Formačné domy): Rehoľná formácia a formačné domy na Slovensku
GRÉCKOKATOLÍCKE KŇAZSKÉ SEMINÁRE
1) Kňazský seminár blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove - (časopis)
Patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka Najsvätejšej Trojice
1) Kňazský seminár Prešovskej univerzity v Prešove
Patrocínium seminárnej kaplnky: kaplnka svätého apoštola a evanjelistu Jána Bohoslova a Záštity Presvätej Bohorodičky
ZÁVEREČNÉ ZHRNUTIE K EXISTENCII SEMINÁRNYCH ČASOPISOV
RÍMSKOKATOLÍCKE KŇAZSKÉ SEMINÁRE:
a) DIECÉZNE
- Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave
Začiatok fungovania seminára: 1. september 1936
Obnovenie fungovania seminára: 1. september 1990
Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda v Bratislave vznikol pre potreby výchovy kňazov Trnavskej apoštolskej administratúry. Sídli v historických budovách na Kapitulskej ulici v hlavnom meste neďaleko Dómu sv. Martina. Dnes vychováva kňazov pre Bratislavskú a Trnavskú arcidiecézu. V minulosti bol jediným seminárom, ktorý fungoval, nakoľko ostatné boli vládnym zákonom č. 58/1950 Zb. z. zo dňa 18. mája 1950 vylúčené z pôsobnosti zákonov o vysokých školách a vládnym nariadením č. 112/1950 zo 14. júla 1950 boli všetky diecézne kňazské semináre zrušené. Po roku 1969 na ňom, až do znovuotvorenia svojho seminára, študovali aj gréckokaotlícki bohoslovci. V súčasti (od 1. 7. 2023) sú jeho priestory z dôvodu rekonštrukčných prác zatvorené. Bohoslovci sa vzdelávajú v seminári v Nitre.
Časopis seminaristov v Bratislave
ADSUM: Hlas bratislavských bohoslovcov v slobodnom svete
Časopis ADSUM (vychádza od novembra 1990) neodmysliteľne patrí k histórii Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave. Jeho vznik sa datuje do prelomového roku 1990, kedy po páde totality a obnovení plnej autonómie seminára (1. septembra 1990) pocítili bohoslovci potrebu slobodne vyjadrovať svoje názory a svedectvá. V čase neslobody mali totiž obmedzené možnosti publikovania, kedy často išlo len o samizdaty alebo príspevky v oficiálnych katolíckych periodikách (Katolícke noviny, Duchovný pastier), ktoré však podliehali cenzúre.
Výber názvu časopisu – ADSUM – symbolizoval novú ochotu a pripravenosť generácie kňazov formovaných v slobode. Názov pochádza z latinčiny a v preklade znamená „Tu som“. Je to symbolická odpoveď kandidáta pri obrade diakonskej a kňazskej vysviacky. Časopis sa od svojho založenia stal dôležitou platformou pre duchovnú formáciu, prezentáciu teologických úvah, ale aj pre zachytenie bežného života za múrmi seminára na Kapitulskej ulici. - Kňazský seminár sv. Gorazda v Nitre
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 9. november 1715
Obnovenie fungovania seminára: 2. júl 1990
Kňazský seminár v Nitre bol pôvodne založený na základe zakladacej listiny seminára nitrianskym biskupom Ladislavom Adamom Erdődym ako inštitúcia s patrocíniom sv. Ladislava (latinsky: Seminarium Sancti Ladislai). Hoci fungoval od roku 1715, do súčasnej budovy na Pribinovom námestí v Hornom meste, kde sídli dnes, sa presťahoval v roku 1767. Budova seminára nie je len miestom vzdelávania, ale aj dôležitou kultúrnou pamiatkou, ktorá symbolizuje prepojenie kresťanskej viery a slovenského národného povedomia. V druhej polovici 20. storočia sa v dôsledku zásahu totalitnej štátnej moci prerušilo fungovanie aj nitrianskeho seminára, avšak po zmene režimu, v roku 1990, opäť otvoril svoje brány už ako Kňazský seminár sv. Gorazda a odvtedy pokračuje vo svojom poslaní v službe pre kňazov Nitrianskej a Žilinskej diecézy.
Hoci sa za deň obnovenia fungovania seminára vo verejne dostupných zdrojoch považuje dátum 1. september 1990, v skutočnosti bola táto inštitúcia obnovená presne pol roka po vymenovaní jej nového rektora - 2. júla 1990.
Časopis seminaristov v Nitre
GORAZD: „Hlas, ktorý po rokoch mlčania opäť prehovoril pod Zoborom.“
V Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre vychádza od decembra 1990 časopis s príznačným názvom - Gorazd. Toto periodikum slúži ako dôležitý komunikačný prostriedok medzi komunitou seminára a širokou verejnosťou. Časopis sa zameriava na hlbšie teologické témy a duchovnú formáciu, ale prináša aj správy zo života budúcich kňazov, ich pastoračné aktivity a kultúrne podujatia.
Názov časopisu vzišiel z kruhov jeho prvého redakčného tímu. Keď sa v septembri 1990 seminár znova otvoril, jeho vtedajší rektor Ján Chryzostom kardinál Korec rozhodol, že seminár bude niesť meno tohto svätca z Nitry. Nuž a toto rozhodnutie pomenovať seminár po tomto svätcovi prirodzene viedlo k tomu, že aj vznikajúci časopis prijal toto meno. Jeho názov mal jasne deklarovať skutočnosť, že „sme dedičmi sv. Gorazda na pôde Nitry“ . Nebol to teda len akýsi školský časopis, mal byť hlasom, ktorý po rokoch mlčania opäť prehovoril pod Zoborom. Hoci od roku 1990 uplynulo už veľa rokov, tento hlas už nie je vnímaný ako hlas po páde komunizmu a nepripomína len znovuzískanie slobody, avšak - reprezentujúc vždy novú generáciu kňazov - je aj symbolom stability v čase, keď mnohé periodiká zanikajú. - Kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badíne
Začiatok fungovania seminára: 8. december 1807
Začiatok fungovania seminára (v dočasných priestoroch seminára na hrade Slovenská Ľupča): 1. január 1990 (resp. 18. september 1990)
Začiatok fungovania seminára (na súčasnom mieste): 4. október 1993
Ukončenie fungovania seminára: 30. jún 2019
Korene kňazského seminára siahajú do roku 1807, kedy tento inštitút založil - pôvodne v Banskej Bystrici s patrocíniom sv. Karola Boromejského - biskup Gabriel Zerdahelyi. Seminár sídlil v dnešnej budove Diecézneho pastoračného centra sv. Jána Pavla II. v Banskej Bystrici a bol posvätený (resp. uvedený do užívania) 8. decembra 1807. Výber patrocínia pre nový seminár bol logickým úsudkom vtedajšieho biskupa, keďže o Karolovi Boromejskom bolo známe, že za svojho života všade, kde mohol, zakladal kňazské semináre pre výchovu a formáciu kňazov a dnes je považovaný za patróna týchto inštitúcií. Preto bol v tom čase prirodzenou voľbou pre novovznikajúci seminár v Banskej Bystrici.
Podobne ako väčšina ostatných seminárov, aj tento bol v 50. rokoch 20. storočia štátom zrušený. Keď biskup Rudolf Baláž činnosť seminára v roku 1990 obnovil, diecéza nemala k dispozícií žiadnu vhodnú budovu, kam by mohla svojich seminaristov umiestniť - a pôvodná bola zoštátnená. Bolo to obdobie krízové, avšak hrdinsky zvládnuté. Dočasné priestory a domov pre vtedajších študentov seminára im poskytli na základe spoločného úsilia biskupa Baláža, predsedu MNV v Slovenskej Ľupči a neskoršieho prvého starostu obce po roku 1990 Pavla Kováča a predstaviteľov štátu a Krajského strediska štátnej pamiatkovej starostlivosti zakotveného v spoločnej tzv. hradnej dohode na hrade Slovenská Ľupča, kde bohoslovci študovali až do otvorenia seminára v Badíne.
Keďže biskup Baláž vedel, že tento stav dlho nevydrží, pustil sa do iniciatívy výstavby nového moderného kňazského seminára, ktorý vznikol doslova na zelenej lúke v obci Badín asi 15 kilometrov južne od Banskej Bystrice. Počas apoštolskej návštevy sv. Jána Pavla II. na letisku vo Vajnoroch v Bratislave v roku 1990 nechal posvätiť základný kameň seminára (už pod novým patrocíniom sv. Františka Xaverského). Výberom tohto svätca chcel totiž poukázať na diecéznu identitu (sv. František Xaverský je patrónom Banskobystrickej diecézy) a misijný charakter kňazstva v novej dobe slobody. Seminár fungoval pre bohoslovcov Banskobystrickej diecézy až do jeho núteného zatvorenia v roku 2019 biskupom Mariánom Chovancom, z dôvodu nízkeho počtu študujúcich seminaristov v kňazskom seminári. Od akademického roka 2019/2020 sa teda títo vzdelávajú v seminári spoločne s bohoslovcami Nitrianskej diecézy v Nitre.
V súčasnosti sú priestory bývalého seminára využívané na duchovné stretnutia a konferencie. Bývajú v ňom kňazi Banskobystrickej diecézy na odpočinku.
Časopis seminaristov v Badíne
XAVER: „Byť misionárom v modernom svete.“
Predtým, než začneme písať históriu časopisu XAVER, je potrebné spomenúť, že jeho predchodcom bol Časopis banskobystrických bohoslovcov Kňazského seminára sv. Františka Xaverského , ktorý bohoslovci vydávali v časoch, kedy seminár sídlil ešte na hrade Slovenská Ľupča (1990 - 1993). Súčasným názvom časopisu, odvolávajúc sa na obdobie, kedy už stál v tej dobe najmodernejší komplex kňazského seminára na Slovensku, chceli jeho zakladatelia upriamiť pozornosť na dve veci:
1) meno časopisu malo jasne definovať identitu seminára (sv. František Xaverský je patrónom diecézy);
2) misionársku činnosť sv. Františka Xaverského, ktorý šíril kresťanskú vieru v neznámych svetoch (India, Srí Lanka, Malajzia, Indonézia).
Práve tieto krajiny vzbudzovali v mladých bohoslovcoch predstavu o „modernom svete“ 90. rokov, ktorý bol pre nich ešte neprebádaný. Výber názvu časopisu teda nedemonštruje len opis, ale je výzvou k akcii: „Byť misionárom v modernom svete.“ Túto akciu na obálke časopisu vyjadrili aj vizuálne - štylizovaním písmena X do tvaru kríža, symbolu posolstva misií. Meno časopisu sa teda stalo brandom banskobystrických bohoslovcov, pod ktorým publikovali svoje texty až do zániku seminára v roku 2019. - Kňazský misijný seminár Redemptoris Mater v Žiline
Otvorenie seminára: 3. 2. 2013
Seminár má charakter diecézno-misijného seminára. Za myšlienkou vzniku týchto seminárov stojí sv. Ján Pavol II., ktorý si prial aby po svete vznikali semináre tohto druhu pre rozvoj novej evanjelizácie. Tá spočívala v rozširovaní Slova Božieho na miestach, kde evanjelium ešte nepoznali. Na šírenie týchto myšlienok evanjelia určil od roku 1986 misijné rodiny, ktoré spoločne s kňazmi pôsobili v mieste svojho určenia a vytvárali tam tzv. bunky cirkvi. A úlohou kňazov, ktorí s rodinami prichádzali do tohto prostredia bolo vysluhovať rôzne sviatosti ako týmto rodinám tak aj všetkým záujemcom o Slovo Božie.
Seminár v Žiline teda nevznikol len ako miestna vzdelávacia inštitúcia, ale ako misijné centrum, ktoré má za úlohu pripravovať kňazov schopných slúžiť v diecéze, ale aj na misiách po celom svete.
Z dôvodu malého počtu bohoslovcov v tejto inštitúcii, títo neštudujú v seminári v pravom zmysle slova ako ostatní kandidáti pripravujúci sa na kňazské povolanie, ale pôsobia priamo v rodinách a spoločenstvách Neokatechumenátnej cesty. Nemajú teda ani svoj seminárny časopis. Svoje svedectvá a zážitky z misií však publikujú skôr v rámci celosvetových materiálov Neokatechumenátnej cesty alebo do časopisu Naša Žilinská diecéza, ktorý je oficiálnym časopisom novovzniknutej Žilinskej diecézy. - Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 11. november 1815
Obnovenie fungovania seminára: 3. 10. 1990
Kňazský seminár v Spišskej Kapitule - v tzv. Slovenskom Vatikáne - založil druhý biskup Spišskej diecézy Ján Révay, ktorý v ňom videl potrebu vzdelávania kňazov diecézy v rámci jeho územia, pretože chcel, aby jeho kňazi poznali miestny ľud a tradície. Dovtedy totiž kňazi zo Spiša študovali v seminároch vo Viedni, Trnave a Pešti.
Po vzniku Československa sa seminár musel prispôsobiť novým hraniciam diecézy a úplne novým podmienkam výučby pre jeho kňazov. V roku 1920 totiž všetky farnosti na území dnešného Poľska pripadli dočasne Krakovskej arcidiecéze. Naspäť k Spišskej boli pričlené v krátkom období rokov 1939 - 1944. Okrem straty týchto 16 farností totiž diecézy trápili aj ekonomické a personálne ťažkosti. Preto sa traja biskupi - domáci Ján Vojtaššák, košický - Jozef Čársky a banskobystrický - Marián Blaha, pod ktorého jurisdikciu patrila vtedy aj Rožňavská diecéza, zišli v biskupskej rezidencii Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule, aby tam 25. apríla 1922 spoločne podpísali tzv. Dohodu o zriadení spoločného generálneho seminára v Spišskej Kapitule (lat. Conventio de seminario communi in Capitulo Scepusiensi erigendo). Ako dôvod v dohode uvádzali, že práve tento má najlepšie vybudované zázemie a kapacity. Takto v seminári bohoslovci koexistovali až do jeho zrušenia.
Či už vtedy, alebo od samého začiatku fungovania seminára v Spišskej Kapitule, bola pre jeho účely upravená jedna z budov v dnešnom areáli, ktorá tam dodnes stojí, prežijúc aj temné obdobie seminára po jeho zrušení a konfiškácii štátom v rámci Akcie K v roku 1950. Spolu so seminárom podobný osud postihol aj biskupa Jána Vojtaššáka, ktorého internovali a po ktorom - ako prejav úcty voči nemu - seminár po znovuobnovení v roku 1990 pomenovali.
V tomto seminári sa potom okrem bohoslovcov Spišskej diecézy do školského roka 1999/2000 opäť vzdelávali budúci kňazi aj pre diecézy v Košiciach a Rožňave, t. j. bohoslovci pre celú východnú proviniciu. A tak pod názvom Dohoda o obnovení spoločnej formácie bohoslovcov v Spišskom Seminári (lat. Conventio de instauratione formationis comunis alumnorum in Semiario Scepusiensis) bola táto na tomto mieste medzi vtedajšími biskupmi týchto cirkevných územných jednotiek podpísaná 27. januára 1990. Ako dôvod spoločného vzdelávania sa v jednom seminári vtedy uvádzali buď skutočnosť, že budova seminára nebola do majetku diecéz v Rožňave a Košiciach návrátená alebo fakt, že bola vrátená v dezolátnom stave. Od otvorenia seminára v Košiciach ho navštevujú len bohoslovci Spišskej a Rožňavskej diecézy.
Život v seminári na Spiši bol nanajvýš zaujímavou skúsenosťou pre mnohé generácie kňazov, ktorí tu študovali najmä po roku 1990. Jedným z najvýznamnejších momentov bol 3. júl 1995, kedy seminár na Kapitule navštívil pápež Ján Pavol II., ktorý tu aj obedoval a v jednej z izieb, dnes pamätnej izbe, aj pár dní zotrval. Nemenej pamätnými boli aj futbalové zápolenia - či už s kňazmi spoza Tatier po roku 1993 alebo tzv. Derby východnej provincie - medzi Spišiakmi, Košičanmi a Rožňavčanmi, ktoré prispeli k budovaniu kňazských komunít pred ich rozdelením do svojich seminárov. Futbal ako ventil formácie bohoslovcov napríklad aj v turnajoch O pohár rektora podporovali aj vtedajší vedúci cirkevní predstavitelia seminára, pretože verili zásade svätého Jána Bosca, ktorý evanjelizoval mladých chlapcov prostredníctvom športu, tak ako to dodnes robia jeho nasledovníci z rehole saleziánov. Parafrázujúc známe tvrdenie o spojitosti športu a invalidity sa dá povedať, že pre don Bosca platilo - športom k trvalej evanjelizácii. Preto aj vďaka tejto aktivite seminár na Spiši v 90. rokoch 20. storočia prilákal na štúdium teológie niekedy až 250 bohoslovcov.
Na začiatku príbehu o seminári sme spomenuli Slovenský Vatikán. S týmto názvom sa stretnete aj vo verejne dostupných zdrojoch, dôvod prečo ale vznikol, však už nespomínajú. My vám ho prezradíme: V 17. storočí bola Spišská Kapitula celá obostavaná hradbami - bolo to akési malé mesto v meste, podobne ako Vatikán v Ríme, - do ktorého sa vchádzalo dvoma bránami. Dnes už je síce tých bran viac, ale pomenovanie Slovenský Vatikán Spišskej Kapitule ostalo.
SPIŠSKÉ OZVENY FUTBALOVÝCH ZÁPOLENÍ V SÚČASNOSTI
Ak by sme mali hľadať miesto, kde sa zrodila myšlienka diecéznych futbalových turnajov medzi kňazmi z jednotlivých slovenských diecéz, bolo by to práve na Spiši. Horlivé nadšenie pre futbal dokázali bohoslovci a kňazi z tohto kúta Slovenska pretaviť až do televíznych prenosov týchto zápasov a pravidelne o nich informujú aj rôzne médiá.
Pôvodne však nešlo o turnaje kňazov, ale o zápasy seminaristov z rôznych diecéznych seminárov, ktoré sa v Spišskej Kapitule hrávali na prelome 20. a 21. storočia. Prvý oficiálny Celoslovenský futbalový turnaj kňazov sa uskutočnil až v roku 2010 v Poprade a o niekoľko rokov neskôr sa naši kňazi zo Slovenska pripojili k iniciatíve kňazov z Portugalska, kde prišli s nápadom zorganizovať Majstrovstvá Európy katolíckych kňazov vo futsale. Ako si v roku 2016 zaspomínal na tieto zápasy gréckokatolícky biskup vladyka Milan Chautur, ktorý bol ich pravidelným účastníkom, pozvanie pridať sa dostali už pred desiatimi rokmi. „Vtedy sme ešte váhali, ale pred siedmimi rokmi sme začali naplno organizovať aj my tento futbal, pretože uvedomili sme si aj my, že kňaz musí vstupovať do všetkých oblastí spoločenského, kultúrneho i športového života a ak má na to - prečo nie? “
Slovenskí kňazi na to mali, a preto práve v roku 2016 sa stali organizátormi takéhoto futsalového turnaja kňazov. Konal sa v Srdci Zemplína - športovej hale a Chemkostav aréne v Michalovciach v termíne od 1. do 5. februára.
Na celé Slovensko je takýto turnaj však ťažko rozšíriť, preto je v drvivej väčšine súpiska na zápasy zložená z kňazov východnej provincie našej republiky, sem-tam na šampionát zavíta aj kňaz zo západu. Nech už je to kňaz z ktoréhokoľvek kúta našej krajiny, Slovensko je vždy tam. Pravidelnú spoločnosť mu na majstrovstvách robia kňazi z Maďarska, Poľska, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, či Rumunska, Talianska a Portugalska.
FUTBAL DOBRE. A ČO HOKEJ?
Opäť Spiš, tentokrát jeho severné regióny, (Orava, Spiš, Liptov). Neformálne začiatky hokejových zápasov sa datujú do roku 2013, kedy si kňazi z týchto oblastí chodili zahrať hokej v čase, keď bola ľadová plocha na zimnom štadióne voľná. Postupne sa k nim pridávali spolubratia v kňazskej službe z iných regiónov a diecéz až to celé dotiahli opäť do televízie, kde ich zápolenia v jednotlivých tímoch jeden proti druhému od roku 2016 pravidelne vysiela televízia LUX. Hokejové turnaje majú charitatívny rozmer podujatia, výťažok zo vstupného je vždy venovaný na pomoc deťom, chorým, či rodinám v núdzi. Pravidelne sa ich zúčastňujú aj bratia z kláštorov, ktorý súťažia v tíme rehoľníkov proti diecéznym kňazom z celého Slovenska.
Časopis seminaristov v Spišskej Kapitule
BRÁZDA: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62)
Prvé číslo časopisu pod týmto názvom vyšlo z pier komunity bohoslovcov pod vedením vtedajšieho rektora seminára Jozefa Vojtíčka krátky čas po nástupe Jána Vojtaššáka na biskupský stolec Spišskej diecézy v decembri 1922, ktorí dôvody názvu časopisu zhrnuli do troch slov:
1) práca - oranie je ťažké a namáhavé a takým má byť aj príprava bohoslovca na svoje povolanie;
2) smer - brázda musí byť rovná a ako taká má symbolizovať jasný cieľ cesty ku kňazstvu;
3) budúcnosť - do vyoranej brázdy je zasiate semeno, ktoré má priniesť úrodu v budúcich generáciách veriacich.
Časopis vychádzal od spomínaného roku nepretržite až do násilného zatvorenia seminára v roku 1950. Napriek tomu, že potom nastalo obdobie ticha, na prvotné dôvody vzniku tohto časopisu sa nezabudlo ani po 40 rokoch, kedy bolo opäť potrebné „nanovo poorať“ duchovné pole na Slovensku v nových podmienkach. Doslova presne tak ako tomu bolo po skončení prvej svetovej vojny a vzniku Československa. Bolo to opäť symbolické - tak ako sa opäť otvoril seminár, musela sa opäť vyorávať aj Brázda.
Časopis má za cieľ „orať“ pôdu v srdciach bohoslovcov a pripravovať ich na kňazské povolanie aj dnes. Veď napokon jeho symbolika názvu vychádza z historického kontextu regiónu Spiša ako poľnohospodárskeho kraja a vyjadrenia tvrdej práce na poli či vo Vinici Pánovej. Preto nie je čas váhať: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ - Kňazský seminár sv. Karola Boromejského v Košiciach
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 4. jún 1664
Obnovenie fungovania seminára: 31. marec 1994 / 4. október 1994
Pohnuté dejiny kňazského seminára v Košiciach sa začínajú písať v čase, kedy jágerský biskup Benedikt Kisdy 26. februára 1657 zveruje novopostavenú univerzitu v Košiciach rádu jezuitov. Dôvodom, prečo univerzitu postavili v Košiciach, (ktoré do vzniku svojej diecézy patrili Jágerskej diecéze) bol fakt, že Jáger bol v tom čase ohrozovaný nebezpečenstvom okupácie Turkov. Svoje sídlo sem preto dočasne presťahoval aj biskup Kisdy. Chcel tu vytvoriť miesto pre výchovu kňazov, ktorí by boli schopní čeliť reformácii.
Univerzita však nemohla fungovať bez kňazského seminára, preto nástupca biskupa Kisdyho Tomáš Pállfy vystavil zakladajúcu listinu, ktorá potvrdzovala vznik seminára v prvej budove na dnešnej Alžbetinej ulici. Jeho názov Kisdyanum bol odvodený od jeho podporovateľa biskupa Kisdyho a jeho pôvodné patrocínium - sv. Ladislava - dostal po jednom z najuctievanejších svätcov stredoveku, ktorého šírenie úcty v tom čase zažívalo rozmach.
Seminár v Košiciach v takejto podobe fungoval úctyhodných 112 rokov až do svojho zániku v roku 1769, kedy ho presunuli do Jágru, z ktorého nebezpečestvo obliehania Turkami pominulo. (Univerzita bola potom úplne zrušená nariadením Márie Terézie Ratio educationis v roku 1777, ktoré určilo, že sa univerzita bude nachádzať už iba v Budíne.) Košice tak boli takmer až do vzniku Košickej diecézy v roku 1804 bez seminára. Práve toto erigovanie diecézy bulou pápeža Pia VII. In universa gregis Dominici cura dňa 10. augusta 1804 viedlo ku opätovnému založeniu nového seminára - už toho súčasného s dnešným patrocíniom sv. Karola Boromejského v roku 1811. Tentokrát bolo patrocínium vybraté z úcty k prvemú rektorovi seminára Karolovi Rajnerovi, ktorý si za svojho osobného patróna vybral sv. Karola Boromejského. Áno, toho Karola Boromejského, ktorého sme spomínali aj pri budove pôvodného kňazského seminára v Banskej Bystrici - otca kňazských seminárov. Ako posledný dôvod zmeny patrocínia seminára sa uvádza aj snaha odlíšiť sa od starého jágerského vplyvu na diecézu. ktorá potrebovala vlastnú tvár a nového patróna pre svojich kňazov, ktorý by symbolizoval novú kapitolu dejín Košíc.
Budova seminára sa nachádza na dnešnej Hlavnej ulici v tesnej blízkosti Seminárneho kostola sv. Antona Paduánskeho. A hoci sa už z tohto miesta nikam nesťahoval, svoj definitívny pokoj tu našiel až po obnovení fungovania seminára biskupom Alojzom Tkáčom koncom marca 1994. Dovtedy sa ešte udialo v Košiciach neskutočne veľa. Po obsadení mesta vojskami Miklósa Hortyho musel biskup Jozef Čársky spravovať svoju diecézu najprv z Bardejova až napokon skončil ako apoštolský administrátor území Košickej, Satmárskej a Rožňavskej diecézy riadiaci farnosti toto obrovského územia fakticky troch diecéz, ktoré mu na vtedajšom území Slovenska ostali - z Prešova. Správa tých zvyšných pripadla totiž Maďarsku a biskupovi Štefanovi Madarászovi. Okrem farností v Maďarsku novému biskupovi prischla aj starosť o kňazský seminár na Hlavnej ulici, pretože kňazi, ktorí v ňom študovali za bývalú Košickú diecézu boli nútení svoje štúdiá dokončíť v seminároch v Spišskej Kapitule či v Bratislave a rektor so špirituálom seminára odišli spoločne s biskupom Čárskym do Prešova. Situácia sa zmenila až po opätovnom pripojení Košíc k Československu 17. januára 1945, kedy seminár v pôvodnej budove v centre Košíc opäť na krátky čas (do jeho zrušenia v roku 1950) otvoril svoje brány. Potom ich definitívne na 44 rokov zavrel.
Po páde komunizmu ako prvý a verejne vyslovil úmysel obnoviť seminár v Košiciach biskup Alojz Tkáč. Bolo to na Zelený štvrtok 16. apríla 1992. (Túto myšlienku symbolicky vyslovil práve v deň, kedy si katolícka cirkev pripomína ustanovenie sviatosti kňazstva Ježišom Kristom, ktoré sa udialo počas Poslednej Večere.) V tom čase už bolo Košické biskupstvo právoplatným majiteľom budovy v Košiciach, ktorá mu bola vrátená na základe Zákona o zmiernení niektorých majetkových a iných krívd a o pôsobnosti orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti mimosúdnych rehabilitácií prijatého Národnou radou Slovenskej republiky dňa 11. júla 1991. Mohla sa tak začať generálna rekonštrukcia celého objektu a postupný presun bohoslovcov zo Spiša do metropoly východu.
S obnovením fungovania seminára v Košiciach súvisia ešte dva dátumy - 31. marec 1994, kedy bol biskupom Alojzom Tkáčom zriedený Teologický inštitút v Košiciach. Jeho zriadenie bolo nevyhnutým krokom k tomu, aby fungovanie seminára bolo podložené aj akademickými dekrétami a dátum 4. október 1994, kedy bol samotný seminár znova otvorený.
Časopis seminaristov v Košiciach
Borromeo: „Ak chceš v druhých zapáliť oheň lásky, musíš ním najprv sám horieť.“
Hoci dnes poznáme Borromeo ako časopis košických seminaristov, jeho korene siahajú až na Spiš, pretože v čase spoločnej formácie v spišskom seminári (1990 - 1994) doň prispievali bohoslovci zo všetkých troch diecéz východnej provincie. Prvé číslo v seminári na novom mieste vyšlo v decembri 1994.
Názov tohto časopisu nevznikol náhodne - bol výsledkom spoločného hľadania identity prvých bohoslovcov a ich predstavených po znovuotvorení seminára v roku 1994. Malo to byť čosi krátke, úderné a medzinárodne zrozumiteľné, čo by v prvom momente evokovalo spojenie časopisu s Košicami. Svojim názvom totiž nadväzuje na seminár z roku 1811 Prvý porevolučný rektor seminára Anton Konečný - iniciátor a schvaľovateľ názvu časopisu - preto navrhol, aby časopis niesol priezvisko sv. Karola Boromejského v jeho latinskej podobe - Borromeo. Chcel tak docieliť to, aby bol jeho názov zrozumiteľný aj v latinčine či maďarčine, v jazykoch, ktorých články sa na stránkach časpisu sem-tam vyskytnú, keďže za Košickú arcidiecézu v súčasnosti študujú aj kňazi vzíduvší z maďarského prostredia. Časopis tak tvoria ľudia bez rozdielu rasy a národnosti. Preto môžeme bez akejkoľvek nadsázky povedať, že Borromeo je živým svedectvom a zhmotnením myšlienky: „Ak chceš v druhých zapáliť oheň lásky, musíš ním najprv sám horieť.“, keďže, a to nielen v jeho prípade, ide o spoločný aspekt tvorby seminárneho časopisu. - Kňazský seminár sv. Ladislava v Rožňave
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku):
Ukončenie fungovania seminára: - Kňazský seminár sv. Imricha v Trnave - Emericanum
Kolíska talentov z chudobných pomerov
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 10. júl 1678
Ukončenie fungovania seminára: 30. jún 1936
Emericanum (alebo Seminár svätého Imricha) je jednou z kľúčových inštitúcií slovenskej cirkevnej histórie. Pôvodne ho v Trnave založil ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni v roku 1678. Cieľom inštitúcie bola podpora a výchova nadaných bohoslovcov, ktorí pochádzali z chudobnejších pomerov. Keď sa univerzitné vzdelávanie a teologické centrum presunulo z Trnavy do Bratislavy, názov Emericánum sa úzko spojil s bratislavskou Kapitulskou ulicou. Inštitúcia v tejto podobe fungovala do roku 1936, kedy teologické vzdelávanie prešlo pod zväzok modernej bratislavskej univerzity a Emericánum bolo ako samostatný seminár definitívne zrušené. Zrušenie inštitúcie bolo odôvodnené postupnou centralizáciou výchovy kňazov na Slovensku Jeho študenti sa ďalej vzdelávali v Kňazskom seminári sv. Cyrila a Metoda. - Kňazský seminár sv. Štefana v Trnave - Stephaneum
Kolíska katolíckej elity
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 19. máj 1623
Ukončenie fungovania seminára: 30. jún. 1936
Šlo o jeden z hlavných seminárov, ktorý bol založený pre budúcich kňazov Ostrihomskej arcidiecézy ostrihomským arcibiskupom Petrom Pázmáňom v roku 1623. Kým Emericanum bolo pre chudobných, Stephaneum malo za cieľ vychovať elitu katolíckych kňazov. Jeho základateľ chcel, aby si kňazi z tohto seminára boli vzdelaní nielen v teológii, ale aj rétorike a filozofii, aby dokázali využívať svoje argumenty v náročnej dobe reformácie. Absolventov tohto seminára prezývali Štefanskými kňazmi, čo v cirkevných kruhoch pre nich znamenalo značku kvality a dobrého vzdelania. Medzi mnohými z nich, ktorí tu študovali, boli napríklad dvaja slovenskí kňazi - neskorší arcibiskup Ostrihomskej arcidiecézy a jeden zo staviteľov baziliky v Ostrihome Alexander Rudnay či šiesty banskobystrický biskup a prvý predseda Matice Slovenskej Štefan Moyzes. Dôvod zrušenia seminára bol totožný ako v prípade jeho sesterského seminára sv. Imricha. - Kňazský seminár Nanebovzatia Panny Márie v Trnave - Seminarium Marianum
Seminár Ostrihomskej arcidiecézy: „výkladná skriňa“ vedy a viery
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 15. júl 1667
Ukončenie fungovania seminára: 30. júna 1936
Seminár Ostrihomskej arcidiecézy bol založený z dôvodu reprezentačného a kultúrneho účelu arcibiskupom Ostrihomskej arcidiecézy Jurajom Lippayom a slúžil ako „výkladná skriňa“ akademického a náboženského života Trnavy. Konali sa v ňom slávnostné akademické akty a promócie absolventov seminárov v meste, arcibiskup tu v časoch obliehania Ostrihomu Turkami prijímal diplomatov a cirkevných hodnostárov z celej Európy, ba dokonca sa sem chodilo do divadla či na koncerty. V miestnej Mariánskej sále ho pravidelne pre mešťanov či šľachtu hrávali príslušníci rehole jezuitov, ktorí, presvedčení o takejto misionárskej forme, považovali divadlo za kľúčový výchovný prostriedok, ktorým šírili kresťanstvo. O hudobnú zložku počas týchto predstavení a koncerty či doprovod počas bohoslužieb v katedrále sa starali hudobníci seminára - spevokol a hráči na hudobné nástroje, ktorí v tomto seminári dokonca bývali.
Trojica týchto trnavských seminárov tvorila jedinčnú duchovnú jednotu: Stephaneum symbolizovalo autoritu a diecéznu elitu, Marianum barokovú nádheru vedy a umenia a Emericanum pokoru chudobnej, ale nadanej mládeže. Patrocíniá týchto seminárov teda neboli vybraté náhodne, bol to premyslený proces tvorby tzv. Svätej Rodiny vzdelávania troch cirkevných predstaviteľov, ktorí stáli pri zrode týchto inštitúcií a ktorí vo svätom Štefanovi videli pevný základ a hierarchiu, v Márii kultúru, krásu a ochranu akademickej obce a vo svätom Imrichovi novú generáciu kňazov, ku ktorej sa s nádejou obracali, že pomôžu chudobným. V zmysle duchovnej jednoty je symbolický aj ich spoločný dátum aj dôvod zániku - 30. jún 1936. - Kňazský seminár sv. Vojtecha v Trnave - Adalbertinum
Brána k vzdelaniu a dôstojné zavŕšenie životnej cesty
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 15. január 1619
Ukončenie fungovania seminára: 22. august 1777
Definitívne zoštátnenie budovy bývalého seminára: 14. apríl 1950
Inštitúciu ako bránu ku vzdelaniu chudobnej mládeže študujúcej na gymáziách založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmáň. Svoju pôvodnú funkciu seminár plnil do momentu, kým sa univerzita v Trnave na základe nariadenia Márie Terézie plynúceho z Ratio educationis nepresťahovala do Budína. Neskôr cirkev prázdnu budovu využila ako zaopatrovací ústav pre starých a chorých kňazov a tiež kňazov na odpočinku, ktorí tu končili svoju životnú púť. Tých kňazov, ktorí tu boli na odpočinku v momente zoštátnenia budovy, presunuli do tzv. sústreďovacích kláštorov, kde dožili pod prísnym dohľadom. Budovu bývalého seminára zoštátnili v rámci Akcie K.
V priebehu svojej existencie mal seminár dve tváre: ako „prvorodený“ seminár stelesňoval inštitúciu, kde sa snúbila „mladá energia“ s „múdrosťou staroby“. Budova tak symbolicky spájala začiatok kňazskej cesty s jej dôstojným záverom a Cirkev tak mohla istú dobu poukazovať na fakt, že v Trnave je o kňazov postarané od začiatku až do konca.
- Generálny kňazský seminár v Trnave - Rubrorum
Paradox, ktorý stvoril národ
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 1. november 1783
Ukončenie fungovania seminára: 1. máj 1790
Ak sa vám na základe vašich doterajších znalostí o Generálnom kňazskom seminári v Trnave zdal tento seminár ako úlet, nie ste ďaleko od pravdy. Je to veľmi trefné pomenovanie! Vtedajší cirkvení predstavitelia ho skutočne považovali za „osvietenský úlet“ či radikálny experiment cisára Jozefa II., ktorým narušil stáročia trvajúcu tradíciu výchovy kňazov v Trnave. Pre bežných ľudí znamenal neuveriteľný šok. Tento seminár tak trocha predpovedal udalosti, ktoré znamenali koniec existencie seminárov v Trnave, pretože všetkých bohoslovcov - či už študovali v Ostrihome, Bystrici, Nitre, Košiciach či kdekoľvek inde - umiestnil do jednej štátom riadenej inštitúcie. Krátke fungovanie tohto seminára má na svedomí smrť Jozefa II. Aj preto že sa experiment nielen bežným mešťanom, ale predovšetkým cirkvi a šľachte nepozdával, Jozefov nástupca cisár Leopold II. pod tlakom všetkých tento pokus o modernizáciu cirkvi zrušil.
Hoci bol seminár „úletom“ a výplodom jozefínskych reforiem, ak by neexistoval, možno by sme ani my dnes nerozprávali na Slovensku po slovensky. Študentom tohto seminára bol okrem iných totiž aj Anton Bernolák, ktorý práve v Trnave a v priestoroch seminára kodifikoval v roku 1787 ako prvý slovenčinu.
A takýmto spôsobom sa Jozefovi nechtiac podaril presný opak. Miesto toho, aby si vytvoril lojálnych kňazov-úradníkov, v jednej budove seminára mu v laviciach sedeli mladí učenci z celého Slovenska, ktorí začali kriticky myslieť a vytvorili tak ideálne podmienky pre vznik diskusií o potrebe vlastného jazyka. Tento štátny experiment sa tak stal kolískou moderného slovenského národa.
Generálny seminár - paradox, ktorý stvoril národ.
b) REHOĽNÉ (FORMAČNÉ DOMY)
Rehoľná formácia a formačné domy na Slovensku
Každá rehoľa pôsobiaca na Slovensku má k dispozícii vlastný formačný dom na našom území. Rehoľníci spravidla v tomto dome bývajú, avšak vyúčbu absolvujú v priestoroch teologickej fakulty niektorej z našich univerzít. Rehoľníci pôsobiaci na našom územi svoje štúdiá zväčša absolvujú v budove Teologickej fakulty Trnavskej univerzity so sídlom v Bratislave - tzv. Aloysianum. Niektorí rehoľníci určitú časť svojho štúdia absolvujú ako členovia komunity niektorého z kňazských seminárov a vo formačnom dome vtedy nebývajú. V tomto prípade je podmienkou, aby takýto rehoľník žil v komunite spolubratov 4 roky, zvyšnú časť formácie môže prebývať mimo formačného domu.
Keďže ide o širokú škálu názvoslovia formačných domov, patriacich nielen mužským reholiam - pričom v každej reholi majú pre určitý druh formačného domu svoj vlastný názov - zoznam týchto domov z tohto dôvodu na stránkach neuvádzame. V prípade vášho záujmu o túto problematiku sa, prosím, obráťte na predstaviteľov Konferencie vyšších rehoľných predstavených alebo na provincialáty jednotlivých reholí pôsobiacich na Slovensku.
GRÉCKOKATOLÍCKE KŇAZSKÉ SEMINÁRE:
- Kňazský seminár blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove
Začiatok fungovania seminára (oficiálny dátum vzniku): 18. september 1880
Obnovenie fungovania seminára: 3. november 1990
Dôležitým faktom pri vzniku každého biskupstva je, aby to malo možnosť a priestory vychovávať svojich budúcich kňazov v seminári, ktorý by sa nachádzal v mieste, kde bolo biskupstvo zriadené. Práve takýto seminár v Prešove po zriadení eparchie v roku 1818 chýbal - jeho študenti sa vzdelávali kade-tade po Uhorsku (Videň, Budapešť, Trnava, Užhorod), čo spôsobovalo novovzniknutej eparchii značné finančné a organizačné ťažkosti, pretože musela platiť za štúdium svojich bohoslovcov v cudzích diecézach. Napriek tomu, že sa zmienka o rozhodnutí o vzniku seminára v zakladajúcej listine, ktorou pápež Pius VII. Prešovskú eparchiu erigoval nachádzala, trvalo dlhých 62 rokov, kým sa ľady pohli. Proces vzniku seminára v metropole Šariša totiž nebol taký jednoduchý a nezávisel od jednej osoby. Šlo o spoločné rozhodnutie spomínaného pápeža Pia VII., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I. a samotného eparchu Prešovskej eparchie - Mikuláša Tótha. V čase vzniku seminára totiž zriadovanie vzdelávacích inštitúcií podliehalo schváleniu zo strany štátu. Čo prvý dvaja začali, Mikuláš dokončil. Ako hlavný realizátor myšlienky vzniku seminára v Prešove ukončil dovtedy vládnuce provizórium, kedy sa bohoslovci vzdelávali v seminároch iných diecéz, kúpil budovu na dnešnej Sládkovičovej ulici a do zriadenia seminára investoval svoj vlastný majetok. Neskôr bolo fungovanie seminára podporované z náboženského či seminárneho fondu Seminaristicum, ktorý na rozvoj samotného seminára a bohoslovcov v ňom založil už biskup Pavol Peter Gojdič.
Seminár totiž fungoval ako „sociálny výťah“ pre budúcich kňazov, ktorí prichádzali študovať do Prešova často z chudobných regiónov Zemplína či Šariša. Z fondu, ktorý biskup Gojdič založil, bola financovaná strava a ošatenie. Prispievalo doň široké spektrum ľudí - od zbierok veriacich vo farnostiach (často aj vo forme naturálií, aby znížili náklady bohoslovcov na stravu) cez eparchiu po mecénov a samotného biskupa, ktorý okrem tohto za dôležité považoval aj záujem o formáciu bohoslovcov a zúčastňoval sa kolokvia pri záverečných skúškach študentov. Seminár pod jeho vedením ako biskupa Prešovskej eparchie naozaj zažíval „zlatý vek“ a fungoval ako jedna veľká rodina, kde sa bohoslovci spoločne učili srdečnosti, bratskej láske, pokore a pomoci prenasledovaným. V osobe biskupa Gojdiča mali seminaristi opravdivý príklad integrity, vernosti, obetavosti a ľudskosti. Nielen že svoj biskupský plat rozdával núdznym, vdovám a sirotám, v období holokaustu sa nebál postaviť proti vtedajšiemu režimu a zachránil stovky Židov tým, že im vystavoval krstné listy, ukrýval ich v kláštoroch a v priestoroch seminára. Za tieto činy mu bol 27. januára 2008 v Bratislave slávnostne in memoriam odovzdaný titul Spravodlivý medzi národmi.
Ako sme spomínali, v neposlednom rade bol biskup Gojdič aj príkladom vernosti svedomiu, čo sa najviac preukázalo po období rozkvetu prešovského seminára kedy prišlo obdobie temna, charakterizované útlakom Gréckokatolíckej cirkvi v Československu zo strany vládnucich predstaviteľov vtedajšieho režimu. Po náslinom zoštátnení budovy seminára sa 28. apríla 1950 konal v Prešove zinscenovaný „sobor“, výsledkom ktorého bola likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Gojdič bol internovaný v niekoľkých nápravno-výchovných zariadeniach v Československu, kde sa ho snažili presvedčiť, aby podpísal prestup na pravoslávie - on však zostal verný. Odmietol zradiť jednotu so Svätým Otcom a svoje presvedčenie až do svojej smrti v nemocnici nápravno-pracovného tábora v Leopoldove v deň svojich 72. narodenín dňa 17. júla 1960.
Po obnovení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v Československu (13. jún 1968) sa po 18 rokoch fungovania cirkvi v ilegalite znova naskytla možnosť obnoviť kňazský seminár, nadšenie Akčného výboru gréckokatolíckej cirkvi, ktorý vznikol takmer hneď po obnovení činnosti cirkvi v júni 1968 narazilo na tvrdú realitu vtedajšej politiky. Hoci jednou z hlavných priorít bolo znovuotvorenie vlastného seminára (argumentovali tým, že bez vlastného vzdelávacieho inštitútu cirkev nemá budúcnosť), nemali ho kde otvoriť, pretože štát im budovu nevrátil, napriek tomu, že jej fungovanie povolil. Slovko povolil treba brať v tomto prípade s rezervou, pretože celý čas až do roku 1990 bola Gréckokatolícka cirkev v Československu len trpená a mala status „druhotriednej“ cirkvi. Keďže budovu bývalého seminára štát gréckokatolíkom odmietal vrátiť, vtedajší ordinár gréckokatolíckej cirkvi vladyka Ján Hirka sa musel poobzerať po inej alternatíve: našlo sa provizórne riešenie v Litoměřiciach a v Bratislave, kde seminaristi za Prešovskú eparchiu študovali spoločne s rímskokatolíckymi bohoslovcami v rámci jedného vtedy fungujúceho seminára.
Plnohodnotné štúdium v seminári však bolo možné až v podmienkach slobody, ktorá do Československa zavítala po páde železnej opony a Nežnej revolúcie v roku 1989. Keď sa rozhodovalo komu bude seminár v Prešove zasvätený (od svojho založenia až do násilného zrušenia totiž svojho patróna nemal), ponúkalo sa viacero alternatív, ktoré by zdôrazňovali nadväznosť na staršiu tradíciu seminára - Seminár Najsvätejšej Trojice (podľa patrocínia kaplnky), Seminár sv. Cyrila a Metoda (dôraz na cyrilometodské korene gréckokatolíkov) či Seminár biskupa Mikuláša Tótha (ako pocta jeho zakladateľovi). Padlo však aj meno Pavol Peter Gojdič.
Problémy s ním však boli dva:
1) vzbudzoval obavu z politickej provokácie
2) právny status biskupa
Biskupovo meno bolo stále pre niektorých „kontroverzné“, pretože pripomínalo udalosti z roku 1950. Druhým problémom bol ten, že Cirkev povoľuje zasväcovať budovy blahoslaveným či svätým len po začatí diecéznej fázy procesu blahorečenia, a tá v prípade biskupa Gojdiča nastala až 17. júla 1998. Aj napriek tomu vtedajší ordinár Ján Hirka urobil odvážne rozhodnutie: veril v Gojdičovu svätosť natoľko, že seminár pomenoval po ňom ešte predtým, než ho pápež Ján Pavol II. v roku 2001 oficiálne vyhlásil za blahoslaveného.
Prečo je nakoniec dnes gréckokatolícky seminár v Prešove zasvätený blahoslavenému Pavlovi Petrovi Gojdičovi? Povedané krátko a v jednej myšlienke - práve pre svoje charakterové vlastnosti, ktoré počas svojho života biskup Gojdič prejavoval. Pre gréckokatolíckov je práve on symbolom kontinuity gréckokatolíckej cirkvi a vernosti (práve on bol tým, kto odmietol vydať kľúče od prešovskej katedrály, keď ju prišli odovzdať pravoslávnym), mučeník s morálnym kreditom a pre bohoslovcov je pripomienkou, že kňazská služba si vyžaduje odvahu a obetu. K týmto skutočnostiam sa pridalo emocionálne puto (obzvlášť pre kňazov, ktorí si na biskupa pamätali), akt historickej spravodlivosti (ten, ktorého chcel režim vymazať z dejín, sa stal tvárou novej generácie kňazov) a univerzálny odkaz. Gojdičov príklad záchrany Židov a lásky k chudobným bol totiž natoľko silný, že dokázal zjednotiť veriacich viac než akékoľvek iné historické meno.
Časopis seminaristov v Prešove
PRAMEŇ: Odkaz na potrebu čerpať z čistých prameňov viery po rokoch komunistického sucha
Či už v období pred rokom 1950, alebo v seminári v Bratislave študujúc spoločne s rímskokatolíckymi bohoslovcami, prvotiny prešovských sa začali objavovať v samizdatoch. Súčasný časopis pod názvom PRAMEŇ vznikol až z kolektívnej diskusie jeho prvej redakčnej rady a bol publikovaný v novembri 1990, čerstvo po príchode seminaristov z Bratislavy do obnoveného seminára v Prešove. Hoci je časopis primárne v slovenčine, v súlade s tradíciou prešovského seminára sa v ňom občas objavujú príspevky v cirkevnej slovančine alebo v rusínčine.
ZÁVEREČNÉ ZHRNUTIE K EXISTENCII SEMINÁRNYCH ČASOPISOV: Časopisy ako škola kňazskej komunikácie, prečo sú dôležité?
Všetky tieto časopisy majú za cieľ intelektuálne formovať bohoslovcov počas ich štúdií v seminári, cibria ich štyri druhy formácie: komunikačnú, pastoračnú, komunitnú a duchovnú. Keďže bohoslovci svoje časopisy redakčne pripravujú a zapájajú sa do nich študenti všetkých ročníkov seminárov (tvorba časopisu prebieha spoločne v komunite bohoslovcov), tie sa pre nich stali akýmsi „tréningovým ihriskom“, na ktorom sa učia práci so slovom a jeho váhe vo verejnom priestore, zodpovednosti za vedenie redakčného tímu, dodržiavaniu termínov, moderným technológiám či sebareflexii.
A snáď už len posledná, zato veľmi pozoruhodná, myšlienka: ak cielene človek na návštevu niektorého zo seminárov na Slovensku počas dňa otvorených dverí nejde, tak okrem servírovania hodnotných informácií z kuchyne seminárneho života, keďže sú často jediným možným spôsobom ako sa za múry týchto kňazských inštitúcii legálne dostať, poskytujú aj možnosť vyjadriť myšlienky bohoslovcov - či už vo veršoch alebo v príbehoch, a to ešte predtým, než sa ako novokňazi prvýkrát postavia za ambónu kostola pred veriaci ľud vo svojej rodnej farnosti, či ako správcovia farností alebo farári vo farnostiach všade tam, kam budú svojim biskupom poslaní.
Paradoxne, v intenciách spomínaného rozmýšľali aj bohoslovci, študujúci v seminároch v Trnave, ktorí teda tvorili do všelijakých časopisov. Preto tak ako sa hovorí, že od časov Johanna Sebastiana Bacha nikto nič nové v hudbe nevymyslel, tak to isté môžeme povedať aj v prípade časopisov: Nič nové pod slnkom.
Autorom fotografií a databázy kostolov, databázy duchovných a klerikov a chronológie hierarchov a svätiteľov je Zdenko Dzurjanin. Akékoľvek ich šírenie je možné len s oficiálnym písomným súhlasom autora. Databáza duchovných a klerikov je na stránke publikovaná na základe ustanovenia §16 bodu 2) písm. k) Zákona o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z. Ak si dotyčná osoba neželá byť do zoznamu zaradená, v takom prípade nech sa obráti mailom na adresu zdenko.dzurjanin@gmail.com.