Slovník používaných pojmov na stránke

KRÁTKY SLOVNÍČEK POUŽÍVANÝCH POJMOV NA STRÁNKE

Najzaujímavejšie z obashu:
a) RÍMSKOKATOLÍCKA CIRKEV

Pojmy, ktoré sa týkajú diecéznych alebo rehoľných kňazov v rímskokatolíckej cirkvi
Pojmy, ktoré sa týkajú len rehoľných kňazov (al. rehoľníkov)
Ostatné pojmy (diecézna svätyňa, mariánska svätyňa, bazilika-minor, katedrála, konkatedrála)

Kto je (birituálny) kňaz, diakon, stály diakon?
Aký je rozdiel medzi suspendovaným a laicizovaným kňazom?
Čo je farnosť, filiálka?
Kto je farár a kto je kaplán a aké su ich funkcie?
... a iné

b) GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV

Pojmy, ktoré sa týkajú gréckokatolíckej cirkvi (exarchát, eparchia, exarcha, eparcha, apoštolský administrátor, ...)
Ostatné pojmy (presbyter, protopresbyter, jerej, ...)

Kto je kňaz, čtec, poddiakon, diakon, stály diakon?
Kto je kňaz, ktorý je suspendovaný a dišpenzovaný od posvätného celibátu a záväzkov plynúcich z ordinácie?
Cirkevné hodnosti gréckokatolíckych kňazov a ich insígnie
Prečo východné cirkvi vysväcujú za kňazov (aj) ženatých mužov?
Kto je trpiteľom za vieru z pohľadu gréckokatolíckej cirkvi a prečo to nie je rovnako tak aj v cirkvi rímskokatolíckej?
Čo bol Prešovský „sobor“
Čo znamenala dohoda o spoluužívaní chrámov?
... a iné

C) PRAVOSLÁVNA CIRKEV

Prečo sa pravoslávnym biskupom môže stať takmer vždy iba mních?

D) EVANJELICKÁ CIRKEV

Pojmy, ktoré sa týkajú evanjelickej cirkvi

Aký je rozdiel medzi zborovým a námestným farárom?
Kto môže byť ordinovaný za kňaza evanjelickej cirkvi?
Prečo musí byť evanjelický biskup alebo biskupka ženatý / vydatá?

Požehnať, posvätiť, konsekrovať? Kedy o čo ide a kto má na čo kompetenciu?
Prečo by sa mal požehnávať základný kameň kostola či chrámu alebo iného (cirkevného) objektu?

a mnohé ďalšie odpovede na otázky z iného súdka

 

 

 

_{Výklad pojmov po predbežnej konzultácii Zdenka Dzurjanina s ThLic. Antonom Ziolkovským, PhD. t. č. farárom v rímskokatolíckej farnosti Nová Lesná
za rímskokatolícku cirkev revidoval Mons. ICDr. Tibor Hajdu, riaditeľ arcibiskupského úradu Bratislavskej arcidiecézy.
Výklad pojmov, ktoré sa týkajú rehoľníkov revidoval br. Zachej, t. č. člen rehole františkánov v kláštore v Hlohovci.
Výklad pojmu trpiteľ za vieru vysvetlili pátri Milan Hudáček, SJ a Ladislav Csontos, SJ.}

A) RÍMSKOKATOLÍCKA CIRKEV

Pojmy, ktoré sa týkajú diecéznych alebo rehoľných kňazov:

rektor kostola (alebo správca kostola) - kňaz, ktorému je zverená starostlivosť o nejaký kostol, ktorý nie je ani farský ani kapitulný, a ani nie je pripojený k domu rehoľného spoločenstva alebo spoločnosti apoštolského života, ktoré v ňom slávia bohoslužby. (CIC, Kán. 556)
rektor kňazského seminára - kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
vicerektor kňazského seminára - kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
špirituál (v evanjelickej cirkvi spirituál/spirituálka) - kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
prefekt, al. predstavený - kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora
študijný prefekt - pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
penitenciár - spovedník
prebendát - člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
sucentor - kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
ordinár - pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc. (Kán. 134, § 1)
miestny ordinár - pod menom miestny ordinár sa rozumejú všetci, ktorí sú uvedení v § 1 kánonu 134 s výnimkou predstavených rehoľných inštitútov a spoločností apoštolského života.
člen diecéznej kúrie - rehoľný alebo diecézny kňaz alebo rehoľná sestra, ktorí, súc poverení biskupom či arcibiskupom, v určitom období svojho kňazského alebo rehoľného povolania vykonáva prácu alebo úrad na arcibiskupskom či biskupskom úrade niektorej z našich diecéz alebo arcidiecéz.

1. Môže ísť o prácu archivára, ekonóma, tajomníka diecézy alebo arcidiecézy, riaditeľa biskupského alebo arcibiskupského úradu či iných funkcií.
2. Ostatných funkcií, ktoré sú potrebné pri napomáhaní biskupovi a arcibiskupovi (generálny vikár)

Členom diecéznej alebo kúrie je aj pomocný biskup.

Podrobnejšie o členoch diecéznej kúrie pozri časť o pojmoch, ktoré sa týkajú len členov diecéznej kúrie (uvádzame ich nižšie).

 

príslušnosť k pôvodnej diecéze - označnie pre diecézu / arcidiecézu alebo inú cirkevnú územnú jednotku, ktoré hovorí o tom, v ktorej časti územia je potrebné hľadať rodisko dotyčného kňaza, ktorý bol vysvätený. Názov cirkevnej jednotky korešponduje s názvom cirkevnej jednotky v čase, kedy vysvätený kňaz prijal sväté tajomstvo Kristovho kňazstva.
inkardinácia - včlenenie diecézneho kňaza niektorej z našich diecéz / arcidiecéz do diecézy / arcidiecézy alebo Ordinariátu OS a OZ SR uskutočnené na základe súhlasu miestneho diecézneho biskupa, ktorému predchádzala dohoda buď:

1) biskupov z rozdielnych diecéz / arcidiecéz medzi sebou (pri inkardinácii z diecézy do diecézy (arcidiecézy))
2) biskupa s ordinárom Ordinariátu (pri inkardinácii do Ordinariátu)
3) biskupa s predstaveným rehole (pri inkardinácii rehoľných kňazov).

Inkardinovaní môžu byť aj rehoľní kňazi, a to z rehole do diecézy / arcidiecézy alebo opačne. Opakom inkardinácie je exkardinácia. (Prípad, kedy by bol rehoľný kňaz inkardinovaný do Ordinariátu nám zatiaľ známy nie je. Existujú prípady, kedy bol kňaz vysvätený priamo pre Ordinariát.)

exklaustrácia - dlhodobá neprítomnosť v rehoľnom dome, a to z vlážnych dôvodov¹ v dĺžke maximálne 5 rokov s možnosťou predĺženia na základe povolenia Svätej stolice.
Exklaustrovaný rehoľník zostáva členom svojho inštitútu, ale je oslobodený od záväzkov, ktoré sú nezlučiteľné s jeho novým životným stavom, je aj naďalej závislý na svojich predstavených, ale aj na miestnom ordinárovi. Nemá však aktívny ani pasívny hlas. Znamená to, že zatiaľ čo sľub čistoty zostáva vo svojej plnej sile, sľuby chudoby a poslušnosti sú oslabené.

¹ Jedným z dôvodov je starostlivosť o rodinného príslušníka. Z tohto dôvodu Kongregácia pre rehoľníkov a sekulárne inštitúty v roku 1976 vydala smernice o pomoci publikované v dokumente Aide apportée par les religieux a leurs parents ages ou malades, ktorú rehoľníci majú poskytovať svojim starým alebo chorým rodičom. Dôvody udelenia exklaustrácie sa udeľujú v prípade ak:

1. Povinnosť postarať sa o rodičov sa netýka len detí, ktoré sú rehoľníkmi, ale rovnako tak aj ostatných detí, ako slobodných, tak žijúcich v manželstve; keď je nutná neustála asistencia, je potrebné sa v rodine dohodnúť, ako sa každý do tejto povinnosti zapojí. V takom prípade by bolo nesprávne a nespravodlivé, aby sa členovia rodiny, ktorí žijú „vo svete“ bez závažného dôvodu uvoľnili z tejto povinnosti pod zámienkou, že rehoľné a apoštolátne záväzky rehoľníka sú druhotné a že len on musí byť neustále a úplne k dispozícii.
2. Ak osobitné okolnosti vyžadujú, aby sa rehoľník angažoval viac, pretože je jedináčik, alebo preto, že súrodenci zo závažných dôvodov nemôžu pomôcť, je veľmi žiaduce, aby sa inštitút snažil poskytnúť pomoc, ktorá by mu aspoň čiastočne umožnila žiť komunitný život. To sa dá dosiahnuť napríklad tým, že sa u rodičov budú striedať aj iní členovia inštitútu, alebo poskytnutím finančnej pomoci, ktorá podľa situácie umožní prítomnosť zdravotníčky alebo opatrovateľky.
3. Ak žiadne z týchto riešení nie je možné a prítomnosť rehoľníka u rodičov je potrebná, je na mieste povolenie na dlhodobú neprítomnosť v rehoľnom dome.
4. Predstavení musia dôkladne spoznať situáciu, aby mohli zvoliť najvhodnejšie riešenie a zabezpečiť, aby každá neprítomnosť v komunite bola skutočne motivovaná a rodinná situácia sa nestala pre rehoľníka čestnou výhovorkou na vyhnutie sa povinnostiam komunitného života.

Zdroj: sr. Mgr. Michaela Pitterová, FMA
odborníčka na kánonické právo z Kongregácie dcér Panny Márie pomocnice
súčasná riaditeľka cirkevnej strednej školy sv. Jána Bosca v Prahe

sekularizácia - ide o inkardináciu rehoľného kňaza do diecézy alebo arcidiecézy.
prestúpenie z rehole do rehole - ide o pojem, kedy kandidát jednej z reholí opustí pôvodnú rehoľu, ktorej je členom za účelom jeho prechodu do rehole inej.

 

indult na opustenie rehole - žiadosť na opustenie inštitútu zasväteného života, ktorú podáva po zvážení situácie rehoľník svojmu predstavenému z dôvodov, kedy sa nachádza v kritickej situácii. Ide o milosť alebo oslobodzujúci dar. Slobodné prijatie indultu rehoľníkom prináša dišpenz, čiže oslobodenie od všetkých záväzkov plynúcich z profesie - sľubov, čo znamená aj zrušenie prekážky uzavretia manželstva. Rehoľník sa tak vracia do stavu laika a môže neskôr po patričnej príprave uzavrieť sviatostné manželstvo. V prípade, že ide o rehoľníka klerika - kňaza, ten musí požiadať aj o dišpenz od povinnosti posvätného záväzku celibátu. Takýto dišpenz môže udeliť iba rímsky veľkňaz - pápež. Prax je taká, že udelený indult na opustenie zasväteného života obsahuje v sebe aj výslovný dišpenz od posvätného záväzku celibátu. Klerik - kňaz je takto laicizovaný a môže časom tiež uzavrieť sviatostné manželstvo.

Zdroj: ICDr. Ing. Fidel Marko Pagáč, OFMCap
predstavený rehole kapucínov na Slovensku v rokoch 2006 - 2012

diecézny kňaz prepožičaný pre diecézu / arcidiecézu / Ordinariát - ide o diecézneho kňaza, ktorý je inkardinovaný do nejakej diecézy / arcidiecézy, je však na určité obdobie uvoľnený pre službu v inej diecéze / arcidiecéze.
diecézny kňaz alebo rehoľný kňaz prepožičaný pre Ordinariát OS a OZ SR - je kňaz, ktorý je na obdobie 5 rokov prepožičaný pre službu vo vojenskom ordinariáte. Po uplynutí tejto doby a zároveň po súhlase oboch biskupov (biskupa diecézy, z ktorej bol prepožičaný a biskupa Ordinariátu; v prípade rehoľného kňaza aj predstaveného rehole) a po vyslovení jeho mienky, o tom, či službu v Ordinariáte prijíma, može byť do neho inkardinovaný.
rehoľný kňaz uvoľnený pre službu v inej diecéze - ide o rehoľného kňaza, ktorý bol na základe dohody miestneho biskupa a predstaveného rehole, ktorej je rehoľný kňaz členom a ich predchádzajúcom súhlase presunutý na územie inej diecézy do farnosti, kde komunita, ktorej je rehoľný kňaz členom pôsobí. V minulosti, keďže bola činnosť rehoľných kňazov hatená, mohol byť takýto kňaz presunutý aj do farnosti.

Menovania diecéznych kňazov na území v rámci jednej z cirkevných jednotiek (diecéza / arcidiecéza)

V prípadoch presunu farského administrátora alebo farára sa postupuje podľa pravidla:
1. zámer biskupa diecézy => 2. oznámenie zámeru biskupa diecézy farskému administrátorovi alebo farárovi farnosti => 3. následná diskusia, v ktorej biskup objasní dôvody presunu => 4. v prípade dohody je vec presunu kňaza uzavretá, ten však môže s presunom nesúhlasiť (v zásade by však nemal, keďže pri vysviacke sľúbil svojmu biskupovi poslušnosť).

V prípade presunu kaplána do jeho prvej farnosti sa celý vyššie spomínaný postup vynecháva a jednoducho v určenom čase diecézny biskup, prostredníctvom na to určených komunikačných kanálov, oznámi kaplánovi jeho nové miesto pôsobenia.

 

Menovania rehoľných kňazov na území v rámci jednej z cirkevných jednotiek  (dicéza / arcidiecéza)

Prebiehajú podľa rovnakého kľúča ako presuny diecéznych kňazov, s tým rozdielom, že sa biskup dohaduje s predstaveným rehole, do ktorej rehoľný kňaz patrí.

Rehoľník je potom menovaný svojim provinciálom a na základe vzájomnej dohody príslušného biskupa diecézy prostredníctvom tzv. asignačného listu, v ktorom predstavený tej rehole, do ktorej presúvaný rehoľník patrí, napíše menovanie pre takéhoto kňaza. Všetky presuny kňazov sa potom nachádzajú v oficiálnom komunikačnom kanáli diecézy / arcidiecézy.

 

Ako sa určuje počiatočná hodnosť kňaza inkardinovaného do Ordinariátu?
Počiatočná hodnosť kňaza, ktorý bol inkardinovaný do Ordinariátu OS a OZ SR sa určuje na základe počtu rokov praxe, ktorú absolvoval ako kňaz pred inkardináciou do Ordinariátu, to znamená, že sa berú do úvahy roky od kňazskej vysviacky až do inkardinácie do Ordinariátu. Ďalšie možné povýšenia v hodnostiach sú potom údeľované ordinárom Ordinariátu.

trpiteľ za vieru - je osoba, ktorá v rokoch 1948 - 1989 akýmkoľvek spôsobom trpela za svoju vieru (vo väzení alebo inak pezekuovaná ¹) a spĺňala niektorý alebo všetkých päť stupňov prejavu perzekúcie kňazov, rehoľníkov a zasvätených osôb a ktorej bolo týmto spôsobom znemožnené vykonávať svoje kňazské či rehoľné povolanie. Medzi tieto štyri stupňov prejavu perzekúcií patrí:

1. tajné štúdium a príprava na kňazstvo

2. tajná kňazská vysviacka alebo vysviacka v zahraničí
_{Sem patria prípady slobodného a dobrovoľného rozhodnutia kandidáta na kňazstvo vystaviť sa možnej perzekúcii, po tom ako sa sám rozhodne prijať sviatosť kňazstva v tajnej vysviacke v zahraničí.}
3. strata štátneho súhlasu na výkon kňazského alebo rehoľného povolania
_{Strata štátneho súhlasu sa týka aj rehoľných sestier a rehoľných bratov (ktorí neboli kňazmi) či bohoslovcov vo formácii, ktorým bolo znemožnené slobodne vykonávať svoje zvolené povolanie. Aj tieto osoby po Barbarskej noci (z 13. na 14. apríla 1950), podobne ako kňazov, vyhodili zo štúdií a z kláštorov, nemali však po vyhadzove pre nich štátny súhlas z toho dôvodu, že neboli kňazmi. Rehoľné sestry zase vyhodili z nemocníc a škôl a znemožnili im tak slobodné vykonávanie svojho povolania. Miesto toho všetkých takýchto ľudí posielali do výroby (civilného zamestnania), kde často vykonávali slabo platenú prácu. (Žiadali od nich, aby sa zriekli rehoľného života, a potom by ich boli ochotní akceptovať.)}
4. odsúdenie súdom a trest odňatia slobody
5. úmrtie počas výkonu trestu odňatia slobody

 

¹ iná forma perzekúcie:
- (prenasledovanie) nastávala v prípade, ak chcel ísť bohoslovec študovať do diecézneho seminára v Bratislave, ktorý zostal v tých časoch iba jeden pre tých, čo sa chceli stať rímskokatolíckymi kňazmi. Podmienkou na podanie prihlášky bolo, že sa kandidát na štúdium v seminári musel osvedčiť pre spoluprácu s vtedajším politickým režimom. Objektívnym dôvodom na prenasledovanie takýchto ľudí bola viera v Boha.
- nasadenie agenta-kňaza na sledovanú osobu

 

Ostatné objektívne politické dôvody, pre ktoré boli prenasledovaní trpitelia za vieru:

1. vlastizrada - spojenie sa s cudzou mocnosťou (Vatikánom) za účelom rozvrátenia ľudovodemokratického systému (porov. § 78 Zákona č. 86/1950 Zb. z.)
2. špionáž v prospech Vatikánu - kontrola korešpodencie biskupov a predstavených reholí s centrami v Ríme (porov. § 86 Zákona č. 86/1950 Zb. z.)
3. pomoc prenasledovaným kňazom (ich ukrývanie) bola chápaná ako podporovanie protištátnej ilegálnej činnosti
4. ilegálne opustenie republiky (porov. § 95 Zákona č. 86/1950 Zb. z.)
5. marenie dozoru štátnej moci (porov. § 173 Zákona č. 86/1950 Zb. z.)

Skutočné dôvody, pre ktoré boli prenasledovaní trpitelia za vieru tkveli v tom, že si plnili svoje povinnosti:
1. venovali sa chorým a starým v nemocniciach bez ohľadu na politickú príslušnosť osôb
2. venovali sa mládeži bez ohľadu na ideológiu
3. dávali duchovné cvičenia

 

strata štátneho súhlasu (na výkon kňazského povolania) al. strata spôsobilosti pre výkon duchovenskej činnosti

V období rokov 1949 - 1990 bolo nutné, aby mal každý duchovný v Československu udelený štátny súhlas. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a vstúpilo do platnosti dňa 14. októbra 1949. Podmienkou udelenia štátneho súhlasu bol sľub, ktorý musel duchovný skladať do rúk predsedu okresného národného výboru, predsedu krajského národného výboru, ministra povereného vedením Štátneho úradu pre cirkevné veci alebo predsedu vlády. Záležalo to od toho, do ktorej „platovej stupnice“ duchovný patril. Štátny súhlas mohol byť prakticky za akékoľvek previnenie, i nevedomé, odobratý. Sľub bol nasledovného znenia: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej socialistickej republike a jej socialistickému zriadeniu a že nepodniknem nič, čo by bolo proti jej záujmom, bezpečnosti a celistvosti. Budem ako občan socialistického štátu plniť svedomite svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia, a vynasnažím sa podľa svojich síl podporovať budovateľské úsilie smerujúce k blahu ľudu.“ Štátny súhlas bol zrušený novelizáciou vyššie spomínaného zákona (tzv. zrušením štátneho dozoru nad cirkvami) dňa 23. januára 1990.

Pozri aj: Zákon č. 217/1949 z Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a znenie Zákona č. 218/1949 z Zb.

v Zákone č 218/1949 z Zb. chýba § 13.: Trestné ustanovenie. Konania alebo opomenutia odporujúce ustanoveniam tohoto zákona alebo predpisom vydaným podľa neho, tresce, ak nejde o čin trestný súdne, okresný národný výbor ako správny priestupok pokutou do 100 000 Kčs. V prípade nevymožiteľnosti pokuty vymeria sa zároveň podľa miery zavinenia náhradný trest väzenia do 6 mesiacov.

 

Po zobratí štátneho súhlasu sa kňaz mohol dostať do pastorácie, na základe § 16 vládneho nariadenia č. 219-223/49. Nariadenie malo nasledovnú náplň:

1) Duchovný, ktorému bol udelený štátny súhlas k výkonu duchovnej činnosti a ktorý bol ustanovený na určité miesto v duchovnej správe so štátnym súhlasom podľa § 17 citovaného vládneho nariadenia, môže vykonávať vo svojej farnosti, resp. vo farnostiach, ktoré spravuje excurrendo všetky úkony duchovnej správy, t. j. odbavovať omše, vykonávať kázne a pobožnosti, vykonávať cirkevné sobáše, udieľať sviatosti (krst, prijímanie, pokánie, posledné pomazanie), vykonávať pohrebné obrady, viesť cirkevné matriky, vyučovať náboženstvo v školách a spravovať cirkevný majetok.

2) Mimo obvod svojej farnosti, ale v obvode okresu, v ktorom sa jeho farnosť nachádza, može taký duchovný vykonávať zhorauvedenú duchovnú činnosť až na správu cirkevného majetku len so súhlasom svojho príslušného okresného tajomníka. Ak chce duchovný vykonávať duchovnú činnosť v obvode iného okresu, potrebuje súhlas CO-KNV (Cirkevný odbor Krajského národného výboru, pozn.). To sa však netýka ordinárov a generálnych vikárov v okruhu ich diecézy a dekanov v okruhu ich dekanstva. V nekatolíckych cirkvách činnosti biskupov a biskupských tajomníkov v oblasti dištriktov a seniorov v oblasti seniorátov.

3) Duchovní, ktorí sú ustanovení na určité miesta v duchovnej správe so štátnym súhlasom podľa § 17 citovaného vládneho nariadenia môžu mimo okruhu svojej farnosti bez súhlasu príslušného OCT konať len tiché omše bez účasti verejnosti.

4) Duchovní, ktorí nepôsobia v duchovnej správe, môžu konať len tiché omše bez účasti verejnosti. K tomu sú povinní vyžiadať si súhlas od CO-KNV na základe § 16 citovaného vládneho nariadenia.

 

dobová citácia zverejnená v obežníku
Nitrianskej diecézy č. 2/955
v bode II. Štátny súhlas k výkonu duchovnej činnosti

 

primície (primičná svätá omša) - prvá verejná svätá omša novovysväteného kňaza v jeho rodnej farnosti. Treba povedať, že primície tu boli stále, len nie vždy sa o nich zachoval záznam. V minulosti dokonca boli primície brané tak prísne, že pokiaľ ich novokňaz nemal, nemohol začať verejne ako kňaz pôsobiť. Počas obdobia socializmu v Československu (1948 - 1989) existovali prípady, kedy primície vysväteného kňaza z rôznych politických dôvodov boli v zahraničí. V súčasnosti - opäť z rôznych dôvodov - môže mať novokňaz viacero primícii. Väčšina z nich sa koná v štandardnom júnovom termíne, avšak dôvodov na ich neskoršie konanie, môže byť niekoľko. Uvádzame najčastejšie:

1) Kňaz ešte nedovŕšil vek potrebný na to, aby bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza (v súčasnosti 25 rokov), hoci sú prípady, kedy na dišpenz od biskupa bol kňaz vysvätený aj ako 24-ročný. 
2) V období rokov 1948 - 1989 sa primičné sväté omše konali pod dozorom štátu; t. j. predstavitelia ktorého určili jeden termín, kedy na rôznych miestach (väčšinou v miestach svojich rodísk) mohli mať kňazi svoje primície.
3) Existovala skupina kňazov, ktorá svoju primičnú svätú omšu slávila v tajnosti, prípadne až po začatí verejného kňazského účinkovania po roku 1990.

kongrua - doplnkový plat duchovných v minulosti

 

Pojmy, ktoré sa týkajú len rehoľných kňazov (al. rehoľníkov):

páter - štandardné oslovenie pre bratov kňazov v rehoľnej službe (majúcich kňazskú vysviacku) (okrem františkánov a kapucínov, ktorí sa medzi sebou oslovujú ako brat bez rozdielu, či ide o kňaza alebo rehoľného brata); saleziáni používajú oslovenie don.
brat - oslovenie pre všetkých ostatných rehoľníkov, ktorí nie sú kňazmi (nemajú kňazskú vysviacku).
gvardián - predstavený (klerik alebo brat) kláštora františkánov, kapucínov alebo minoritov.
opát - predstavený klerik kláštora benediktínov.
prior - predstavený klerik kláštora dominikánov, bosých karmelitánov, pavlínov alebo milosrdných bratov.
superior - predstavený klerik rehoľného domu jezuitov, vrátane domu v Prešove a Piešťanoch, hoci na týchto miestach je exercičný dom.
direktor domu - klerik na čele domu (kláštora) v správe rehole saleziánov. Terminológia vychádza z charakteru modernej rehole - kongregácie „mužov s vyhrnutými rukávmi“ bez špeciálneho rúcha a bez prílišnej cirkevnej terminológie, preto príslušníci rehole nepoužívajú termíny príslušné iným reholiam (kláštor = dom; gvardián, superior, opát = direktor domu).
kláštor - budova v správe reholí žobravého typu (tzv. mníšskych spoločenstiev), na čele ktorej je gvardián, prior alebo opát.
rehoľný dom - budova v správe niektorého z rehoľných spoločenstiev (napr. jezuiti). Rehoľné spoločenstvá mávajú v správe rehoľné domy.

minister domu - predstavený domu, ktorý má na starosti materiálne záležitosti v akejkoľvek komunite rehoľných bratov. Ekvivalentom ministra domu v diecéznom seminári je vicerektor kňazského seminára. V prípade rehole františkánov ide o pojem ekonón domu.
provinciálny minister - predstavený niektorej rehole v rámci niektorej z jej provincii na svete, kde tá-ktorá rehoľa pôsobí. U minoritov sa používa pojem provinciálny kustód, u jezuitov a františkánov provinciál.
provincia - územná jednotka na nejakom území, ktorej členmi sú asi 60 bratia.
kustódia - územná jednotka na nejakom území, ktorej členmi sú asi 45 bratia.
rektor kolégia - predstavený rehoľnej komunity na tých miestach, kde sa nachádza vzdelávacia inštitúcia. Post rektora kolégia u jezuitov existoval v Bratislave v čase, kedy pri kostole fungoval noviciát a detašované pracovisko Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.
sócius (v niektorých reholiach asistent provinciála) - tajomník generálneho predstaveného alebo provinciála či superiora komunity. U františkánov je to vikár.
exercitátor - kňaz, člen rehole jezuitov, ktorý dáva duchovné cvičenia a býva v komunite spolubratov v Prešove alebo Piešťanoch. Exercitátormi môžu byť aj členovia iných reholí.

 

Pojmy, ktoré sa týkajú len členov diecéznej kúrie:

Členom diecéznej kúrie je kňaz alebo zasvätená osoba, ktorá v určitom období na základe menovania príslušného miestneho biskupa niektorej z diecéz či arcidiecéz na našom území vykonáva svoju pracovnú činnosť v rámci biskupského / arcibiskupského úradu. Členmi takejto kúrie sú:

aktuár
archivár
ceremoniár
ekonóm
kancelár a vicekancelár biskupského / arcibiskupského úradu (riaditeľ biskupskej / arcibiskupskej kúrie)
sekretár
tajomník
hovorca biskupstva / arcipiskupstva
generálny vikár

Tieto funkcie vykonáva kňaz v zásade mimo pôsobenia vo farnosti. Výnimkou je úrad ceremoniára, ekonóma a kancelára biskupského / arcibiskupského úradu, ktorí môže kňaz vykonávať aj keď pôsobí vo farnosti.

diecézny cenzor
člen diecézneho tribunálu (súdny vikár, sudca, promotor spravodlivosti, obhajca zväzku, notár)
člen rôznych komisií

Tieto funkcie vykonáva kňaz, ktorý zároveň pôsobí v niektorej z farností.

 

Člen diecéznej kúrie nie je považovaný za osobu, ktorá v plnom zmysle slova vystihuje podstatu slovného spojenia mimo pastorácie vo farnosti, a to z toho dôvodu, že môže aj nemusí byť farárom.

 

Kto je kňaz mimo pastorácie vo farnosti?

MIMO PASTORÁCIE VO FARNOSTI (PO ROKU 1990)

Osoba, ktorá je v určitom období mimo pastorácie vo farnosti je osoba, ktorá z rôznych dôvodov vo farnosti nepôsobí. Tieto dôvody môžu byť rôzne a je ich mnoho. Najčastejšími prípadmi sú:

1) štúdium kňaza na univerzite
2) jeho pedagogická činnosť
3) pôsobenie vo funkciách spätých s masmédiami
4) pôsobenie kňaza v seminári (rektor, vicerektor, špirituál, prefekt)

V takýchto prípadoch, pri zachovaní výnimiek, môže byť vo väčšine prípadov ustanovený za výpomocného duchovného, menej často za farára.

Príklady osobitných prípadov _{(v zátvorke uvádzame skutočnosť môže byť vo farnosti alebo nemusí / nie je)}:
1) (môže / nemusí spravovať alebo byť vo farnosti): duchovný správca cirkevnej školy (gymnázia) alebo nemocnice - kňaz, ktorý má na základe menovania príslušného miestneho biskupa v určitom období na starosti správu vzdelávacej či zdravotníckej inštitúcie na mieste alebo vo farnosti, kde pôsobí ako farár či kaplán, a to z pohľadu starostlivosti o miestnych veriacich či neveriacich, ktorí sa aktuálne v škole, gymnáziu či nemocnici nachádzajú. V týchto inštitúciách má na starosti okrem vysluhovania sviatostí aj správu miestnej kaplnky

2) (nie je): kňaz poverený niektorou z funkcií v rámci katolíckej cirkvi (riaditeľ Pápežských misijných diel, kňaz v niektorom z úradov spadajúcich pod Konferenciu biskupov Slovenska) 

 

MIMO PASTORÁCIE VO FARNOSTI (PRED ROKOM 1990)

Z titulu vývoja politickej situácie v Československu po 24. februári 1948 pojem kňaz mimo pastorácie vo farnosti nadobudol nebývalý rozmer. K už existujúcim charakteristikám z minulosti, ktoré čiastočne korešpondujú s dnešnými možnosťami (výber najčastejších sme prezentovali vyššie), sa k možnostiam ako sa mohol kňaz ocitnúť mimo pôsobenia vo farnosti radia aj:

1) strata štátneho súhlasu na výkon kňazského alebo rehoľného povolania
2) väzba, odsúdenie súdom a trest odňatia slobody

 

Ostatné pojmy:

diecézna svätyňa - kostol alebo iné posvätné miesto, kam so schválením miestneho ordinára z osobitného dôvodu nábožnosti putujú početní veriaci. Je ustanovená dekrétom biskupa, ktorý sa volá Dekrét o ustanovení za diecéznu svätyňu. Býva ustanovená  s úmyslom zabezpečiť veriacim primeranejšiu duchovnú starostlivosť v zmysle kánonu 1230 Kódexu kanonického práva. Konkrétne dôvody ustanovenia kostola za diecéznu svätyňu sú uvedené v dekréte.

Diecézne svätyne na Slovensku:
1. Bazilika-minor Navštívenia Panny Márie v Levoči¹
2. Kostol Božieho milosrdenstva v Smižanoch²
3. Kostol Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi v Stropkove³
4. Kostol sv. Vojtecha v Gaboltove⁴
5. Kostol Ružencovej Panny Márie v Obišovciach⁵
6. Kostol sv. Jakuba Starišeho vo Veľkom Šariši⁶
7. Kostol sv. Andreja Svorada a Benedikta na Malej Skalke⁷
8. Kostol Božieho milosrdenstva v Košiciach⁸
9. Bazilika-minor sv. Beňadika v Hronskom Beňadiku⁹
10. Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch¹⁰
11. Kostol sv. Cyrila a Metoda v Terchovej¹¹
12. Kostol Božieho milosrdenstva v Cinobani¹²

 

¹ Diecézna svätyňa Spišského biskupstva vyhlásená Mons. Františkom Tondrom 26. januára 2009.
² Diecézna svätyňa Spišského biskupstva vyhlásená Mons. Františkom Tondrom 18. apríla 2009.
³ Diecézna svätyňa Košickej arcidiecézy vyhlásená Mons. Bernardom Boberom 14. júla 2011.
⁴ Diecézna svätyňa Košickej arcidiecézy vyhlásená Mons. Bernardom Boberom 17. júla 2011.
⁵ Diecézna svätyňa Košickej arcidiecézy vyhlásená Mons. Bernardom Boberom 1. októbra 2011.
⁶ Diecézna svätyňa Košickej arcidiecézy...
⁷ Diecézna svätyňa Nitrianskej diecézy vyhlásená Mons. Viliamom Judákom 7. mája 2016.
⁸ Diecézna svätyňa Košickej arcidiecézy vyhlásená Mons. Bernardom Boberom 13. novembra 2016.
⁹ Diecézna svätyňa Nitrianskej diecézy vyhlásená Mons. Viliamom Judákom 25. novembra 2018.
¹⁰ Diecézna svätyňa Nitrianskej diecézy vyhlásená Mons. Viliamom Judákom 29. júna 2019^.
11 Diecézna svätyňa Žilinskej diecézy vyhlásená Mons. Tomášom Galisom 9. októbra 2019.
¹² Diecézna svätyňa (Božieho milosrdenstva) Rožňavskej diecézy vyhlásená Mons. Stanislavom Stolárikom 23. apríla 2023.  

bazilika-minor - normy pre zapožičanie titulu bazilika minor určuje dokument Acta Domus ecclesiae de titulo Basilicae minoris

Baziliky-minor na Slovensku:
1. Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne
2. Navštívenia Panny Márie v Levoči
3. Zosnutia Presvätej Bohorodičky v Ľutine
4. Navštívenia Panny Márie na Starých Horách
5. svätého Kríža v Kežmarku
6. sv. Emeráma v Nitre
7. sv. Egídia v Bardejove
8. Narodenia Panny Márie v Rajeckej Lesnej
9. Narodenia Panny Márie vo Vranove nad Topľou
10. sv. Mikuláša v Trnave
11. Narodenia Panny Márie v Marianke
12. Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach
13. sv. Jakuba v Levoči
14. sv. Ondreja v Komárne
15. sv. Benedikta v Hronskom Beňadiku

Šaštín - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Pavol VI. dňa 23. novembra 1964. Dekrét pápeža Pavla VI o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa ...
Levoča (Mariánska hora) - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Štefan Garaj, kapitulný vikár a ordinár Spišského biskupstva dňa 7. mája 1983; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 26. januára 1984. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 8. júla 1984 Štefanom Garajom, kapitulným vikárom a ordinárom Spišského biskupstva
Ľutina - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 22. júna 1988. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na liturgii dňa 28. augusta 1988 Jánom Hirkom, ordinárom gréckokatolíckej cirkvi s právami sídelného biskupa.
Staré Hory - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Jozef Feranec, banskobystrický biskup dňa ?; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 1. augusta 1990. Dekrét pápeža Jána Pavla Ii. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 15. septembra 1990 Mons. Rudolfom Balážom, banskobystrickým biskupom.
Kežmarok - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. František Tondra dňa ...  ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 29. júla 1998. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 14. sepmtebra 1998 Mons. František Tondra, spišský biskup.
Nitra - prvýkrát zapísaná do zoznamu menších bazilík v 11. storočí; starodávny titul baziliky obnovil Ján Pavol II. dňa 21. októbra 1998. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa ...
Bardejov - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Luigi Dossena, apoštolský nuncius v Slovenskej republike a Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup Košickej arcidiecézy a metropolita východnej provincie dňa 4. júna 1999; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 23. novembra 2000. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 21. septembra 2001 Mons. Alojzom Tkáčom, arcibiskupom Košickej arcidiecézy a metropolitom východnej provincie.
Rajecká Lesná - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Ján Pavol II. dňa 11. marca 2002. Dekrét pápeža Jána Pavla II. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 7. septembra 2002 J. Em. Jánom Chryzostomom kardinálom Korcom, nitrianskym biskupom.
Vranov nad Topľou - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup Košickej arcidiecézy, metropolita východnej provincie dňa 14. apríla 2008; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Benedikt XVI. dňa 19. júna 2008. Dekrét pápeža Benedikta XVI. o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 6. septembra 2008 J. E. kardinálom Jozefom Tomkom, emeritným prefetom Kongregácie pre evanjelizáciu národov.
Trnava - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Ján Sokol, arcibiskup Tnavskej arcidiecézy dňa 9. októbra 2008; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Benedikt XVI. dňa 10. novembra 2008. Dekrét pápeža Benedikta XVI, o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 16. novembra 2008 Mons. Mariom Giordanom, apoštolským nunciom v Slovenskej republike.
Marianka - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Benedikt XVI. dňa 31. júla 2011. Dekrét pápeža Benedikta XVI, o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 3. decembra 2011 Mons. Jozefom Haľkom, pomocným biskupom a generálnym vikárom Bratislavskej arcidiecézy.
Michalovce - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal Benedikt XVI. dňa 27. mája 2012. Dekrét pápeža Benedikta XVI, o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na liturgii dňa 27. mája 2012 arcibiskupom Cyrilom Vasiľom, sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi.
Levoča (sv. Jakub) - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Štefan Sečka, spišský biskup dňa ?; do zoznamu menších bazilík ju zapísal pápež František dňa 29.deptembra 2015. Dekrét pápeža Františka o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 29. novembra 2015 Mons. Štefanom Sečkom, spišským biskupom.
Komárno - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal Mons. Ján Orosch, arcibiskup Trnavskej arcidiecézy dňa 29. augusta 2016; do zoznamu menších bazilík ju zapísal pápež František dňa 22. apríla 2018. Dekrét pápeža Františka o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 22. apríla 2018 Mons. Jánom Oroschom, arcibiskupom Trnavskej arcidiecézy.
Hronský Beňadik - žiadosť o zápis do zoznamu menších bazilík posielal ; do zoznamu menších bazilík ju zapísal pápež František dňa 28. júna 2019. Dekrét pápeža Františka o výhlásení kostola za baziliku bol prečítaný na svätej omši dňa 28. júna 2019 Mons. VIliamom Judákom, nitrianskym biskupom.

Po vyhlásení kostola za baziliku býva bazilika štandardne zapísaná do duchovného príbuzenstva s hlavnou mariánskou pápežskou bazilikou Santa Maria Maggiore v Ríme. Z takéhoto duchovného puta vyplývajú konkrétne privilégia, ktoré Apoštolská penitenciária udeľuje všetkým bazilikám vo forme dekrétu, na základe ktorého je možné získať na týchto miestach úplné odpustky za obvyklých podmienok (sviatostné zmierenie, sväté prijímanie, modlitba na úmysel Svätého Otca) v tieto dni:

1. deň slávenia titulu Liberiánskej baziliky v Ríme (5. augusta)
2. deň slávenia titulu baziliky
3. všetky liturgické slávnosti Preblahoslavenej Panny Márie
4. raz v roku, v deň, ktorý si veriaci sám vyberie
5. kedykoľvek príde skupina pútnikov zo zbožnosti na miesto, kde je bazilika situovaná

 

mariánska svätyňa - je rímskokatolícky kostol, ktorý bol z vôle pápeža na základe prosby miestneho farára prednesenej biskupom príslušnej diecézy vyhlásený za miesto, na ktorom môžu veriaci posilniť svoju nábožnú vieru a tiež z dôvodu spásy duší získať plnomocné odpustky za obvyklých podmienok a návštevy mariánskej svätyne za účelom účasti na svätej omši v nasledovné dni:

1) v deň Katedry sv. Petra (22. február)
2) v deň sviatku sv. Petra a Pavla (29. jún)
3) v dňoch 4. a 5. júla každoročne počas slávností sviatku sv. Cyrila a Metoda
4) v deň, v ktorom je konaná každoročná púť na počesť Sedembolestnej Panny Márie (15. september)
5) vo fatimské soboty (prvé soboty v mesiaci)

 

Mariánske svätyne na Slovensku:
1. kostol Nanebovzatia Panny Márie v Topoľčanoch
2. bazilika Navštívenia Panny Márie na Mariánskej hore v Levoči _{(vyhlásená dekrétom Mons. Františka Tondru, spišského biskupa v deň 25. výročia povýšenia kostola na baziliku minor)}

 

katedrála - sídelný chrám diecézneho biskupa alebo eparchu.

katedrály na Slovensku v súčasnosti:

1. Katedrála sv. Martina biskupa z Tours v Bratislave
- sídelný chrám arcibiskupa Bratislavskej arcidiecézy a metropolitu západnej provincie od 14. februára 2008. V období 31. marec 1995 - 13. február 2008 bola konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy. Pred vznikom Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy sa pre túto budovu používal názov Dóm sv. Martina.
2. Katedrála sv. Šebastiána v Bratislave
- sídelný chrám ordinára Vojenského ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zložiek od 1. marca 2010.
3. Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Trnave
- sídelný chrám arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy od 5. decembra 1978.
4. Bazilika sv. Emeráma v Nitre
- sídelný chrám biskupa Nitrianskej diecézy od ?.
5. Katedrála sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici
- sídelný chrám biskupa Banskobystrickej diecézy od ?.
6. Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline
- sídelný chrám biskupa Žilinskej diecézy od 14. februára 2008.
7. Katedrála sv. Martina biskupa z Tours v Spišskej Kapitule
- sídelný chrám biskupa Spišskej diecézy od 13. marca 1776.
8. Katedrála sv. Alžbety v Košiciach (Dóm sv. Alžbety)
- sídelný chrám arcibiskupa Košickej arcidiecézy a metropolitu východnej provincie od 2. júla 1995. Predtým v období 10. august 1804 - 1. júl 1995 sídelný chrám košických biskupov.
9. Katedrála Nanebovzatia Panny Márie v Rožňave
- sídelný chrám biskupa Rožňavskej diecézy od 13. marca 1776.
10. Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
- sídelný chrám eparchu Prešovskej archieparchie od 30. januára 2008. Predtým v období 22. september 1818 - 28. apríl 1950 a 13. jún 1968 - 29. január 2008 sídelný chrám prešovského eparchiálneho biskupa.
11. Katedrála Narodenia Presvätej Bohorodičky v Košiciach
- sídelný chrám eparchu Košickej eparchie od 21. februára 1997.
12. Katedrála Povýšenia svätého a životodarného kríža
- sídelný chrám eparchu Bratislavskej eparchie od 14. februára 2008.
13. Katedrála sv. Alexandra Nevského v Prešove
- sídelný chrám arcibiskupa Prešovskej pravoslávnej eparchie od 13. júna 1968.
_{^{Dekrét o povýšení chrámu na katedrálu bol prečítaný na svätej liturgii dňa 8. augusta 1820.}}
14. Katedrála sv. Cyrila a Metoda v Michalovciach
- sídelný chrám arcibiskupa Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie od 19. februára 2009.
15. Katedrála Uspenia Presvätej Bohorodičky a sv. Jána Milostivého v Košiciach
- sídelný chrám arcibiskupa Michalovsko-košickej pravoslávnej eparchie od ?

katedrály na Slovensku v minulosti:

1. Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove
- sídelný chrám arcibiskupa Prešovskej pravoslávnej eparchie v období 13. apríl 1950 - 13. jún 1968. 

Iné:

1. Kostol sv. Jána z Mathy a Félixa z Valois v Bratislave (hlavný chrám Vojenského ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zložiek mylne nazývaný katedrálou)
- sídelný chrám ordinára Vojenského ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zložiek v období 1. marec 2003 - 28. február 2010

konkatedrála - ak je územie niektorej cirkevnej územnej jednotky veľké na spravovanie z jedného miesta, biskup môže na základe svojej vôle na území svojej diecézy alebo arcidiecézy či eparchie alebo archieparchie zriadiť druhý sídelný chrám, ktorý zdieľa právo byť sídlom biskupa.   

konkatedrály na Slovensku:

1.Konkatedrála sv. Mikuláša v Prešove
- sídelný chrám arcibiskupa Košickej arcidiecézy a metropolitu východnej provincie od 8. augusta 2008.
^{_{Žiadosť o povýšenie kostola na konkatedrálu bola podpísaná arcibiskupom Tkáčom dňa 14. mája 2008. Dekrét o vyhlásení za konkatedrálu prečítal na svätej omši dňa 9. augusta 2008 Mons. Alojz Tkáč, arcibiskup Košickej arcidiecézy a metropolita východnej provincie.}}
2. Konkatedrála Sedembolestnej Panny Máre v Poprade
- sídelný chrám biskupa Spišskej diecézy od ?.

 

farnosť - určité spoločenstvo veriacich, natrvalo ustanovené v partikulárnej cirkvi, o ktoré pastoračná starostlivosť je pod autoritou diecézneho biskupa zverená farárovi ako jeho vlastnému pastierovi. Zriaďovať, zrušovať farnosti alebo ich meniť má právo jedine diecézny biskup, ktorý nemá farnosti zriaďovať, zrušovať ani ich značne meniť bez vypočutia mienky presbyterskej rady. Zákonne zriadená farnosť má na základe samého práva právnu subjektivitu. (CIC, Kán. 515 - § 1 - 3)
filiálka - chápaná na územnom princípe ako nejaká komunita, ktorá má nejaký počet obyvateľov a vlastné územie, ale nie je natoľko veľká, aby sa mohla stať samostatnou farnosťou (t. j. nemá splnené všetky kritériá na to, aby sa mohla stať farnosťou).
farár - vlastný pastier farnosti, ktorá mu je zverená, a vykonáva pastoračnú starostlivosť o spoločenstvo, ktoré mu je zverené, pod autoritou diecézneho biskupa, ku ktorého účasti na službe Krista je povolaný, aby pre to isté spoločenstvo vykonával učiacu, posväcovaciu a riadiacu úlohu za spolupráce aj iných presbyterov alebo diakonov i za prispenia laických veriacich podľa normy práva. (CIC, Kán. 519)
Právnická osoba nemá byť farárom; avšak diecézny biskup, nie však diecézny administrátor môže so súhlasom kompetentného predstaveného zveriť farnosť klerickému rehoľnému inštitútu alebo klerickej spoločnosti apoštolského života, zriadiac ju aj v kostole inštitútu alebo spoločnosti, ale tým zákonom, že farárom farnosti má byť jeden presbyter, alebo ak sa pastoračná starostlivosť zveruje viacerým ako celku, vedúci, o ktorom sa hovorí v kán. 517, § 1. (CIC, Kán. 519 - § 1)

Funkcie, ktoré sú zverené zvlášť farárovi, sú tieto:
1. vysluhovanie krstu
2. vysluhovanie sviatosti birmovania tým, ktorí sa nachádzajú v nebezpečenstve smrti podľa normy kán. 883, bod 3
3. vysluhovanie viatika, ako aj pomazania chorých pri zachovaní predpisu kán. 1003, § 2 a 3, ako aj udeľovanie apoštolského požehnania
4. asistovanie pri uzatváraní manželstiev a požehnanie sobáša
5. pochovávanie
6. požehnanie krstného prameňa vo veľkonočnom čase, vedenie procesií mimo kostola, ako aj slávnostné požehnania mimo kostola
7. slávnostnejšie slávenie Eucharistie v nedele a prikázané sviatky

Odkedy je prípustné vykonávať funkciu farára v rímskokatolíckej cirkvi?

Veková hranica, kedy je možné byť vysvätený za kňaza v rímskokatolíckej cirkvi je 25 rokov. V ojedinelých prípadoch môže miestny biskup udeliť dišpenz od tejto podmienky, ale len do jedného roka, teda 24-ročnému kandidátovi.  

Dokedy je prípustné vykonávať funkciu farára v rímskokatolíckej cirkvi?
Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie sa úradu predložil diecéznemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť; diecézny biskup sa má postarať o primerané materiálne zabezpečenie a bývanie zriekajúceho sa so zreteľom na normy, stanovené Konferenciou biskupov. (CIC, Kán. 538 - § 3)

kaplán - je kňaz, ktorému sa aspoň sčasti nastálo zveruje pastoračná starostlivosť o nejaké spoločenstvo alebo osobitnú skupinu veriacich, ktorú treba vykonávať podľa normy univerzálneho a partikulárneho práva. Môže byť ustanovený buď na to, aby pomáhal vo vykonávaní pastoračnej služby, a to alebo pre celú farnosť, alebo pre vymedzenú časť farnosti, alebo pre určitú skupinu veriacich farnosti, buď aj na to, aby pomáhal vo vykonávaní určitej služby súčasne v rozličných farnostiach. Vždy, keď je to na náležité plnenie pastoračnej starostlivosti o farnosť nevyhnutné alebo vhodné, farárovi možno prideliť jedného alebo viacerých kaplánov, ktorí ako spolupracovníci farára a účastní na jeho starostlivosti majú pomáhať v pastoračnej službe spoločnou radou a spoločným úsilím s farárom a pod jeho autoritou. (CIC, Kán. 564. a Kán. 545 - § 2 a 1)
* Rehole, ktoré úrad kaplána a menovania za kaplána ako je uvedené vyššie nepoznajú:
- jezuiti (z hľadiska cirkevnej hierarchie sú všetci členovia rehole po roku 1990 považovaní za výpomocných duchovných; pred rokom 1990 boli všetci členovia v pastorácii buď ako farári, farskí administrátori či kapláni vo farnostiach v diecéze, alebo mimo pastorácie vo farnosti)

policajný kaplán - kňaz prepožičaný alebo inkardinovaný do Ordinariátu Ozbrojených zborov a ozborejných síl Slovenskej republiky, ktorý má na starosti pastoráciu a vysluhovanie sviatostí príslušníkom policajného zboru Slovenskej republiky. Na stredných odborných školách policajného zboru má na starosti výučbu etiky, estetiky a náboženstva.
väzenský kaplán - kňaz prepožičaný alebo inkardinovaný do Ordinariátu Ozbrojených zborov a ozborejných síl Slovenskej republiky, ktorý má na starosti pastoráciu a vysluhovanie sviatostí väzňom v nápravno-výchovných zariadeniach na území Slovenskej republiky.
vojenský kaplán - kňaz prepožičaný alebo inkardinovaný do Ordinariátu Ozbrojených zborov a ozborejných síl Slovenskej republiky, ktorý má na starosti pastoráciu a vysluhovanie sviatostí príslušníkom Ozbrojených síl Slovenskej republiky.
farský administrátor (alebo nesprávne uvádzaný pojem správca farnosti¹) - kňaz prechodne určený diecéznym biskupom pre farnosť v prípade uprázdnenia; je viazaný tými istými povinnosťami a má tie isté práva ako farár, ak diecézny biskup nestanovil ináč.
duchovný správca - kňaz, ktorému sa nastálo zveruje aspoň sčasti pastoračná starostlivosť o nejaké spoločenstvo alebo osobitnú skupinu veriacich, ktorú treba vykonávať podľa normy univerzálneho a partikulárneho práva. (CIC z roku 2007, Kán. 564)

¹ Kódex kánonického práva pozná a uvádza len funkciu farára a farského administrátora. Pomenovanie správca farnosti sa používa iba v hovorovom styku a väčšinou sa vzťahuje na obe spomínané funkcie, teda farský administrátor / správca farnosti.

vakantná farnosť (Vacat) - farnosť uprázdnená smrťou farára alebo z nejakého iného dôvodu (odvolanie, chorobu, nespôsobilosť, uväznenie a pod.).

Čo v prípade ak je farnosť vakantná?
Keď je farnosť vakantná alebo keď sa farárovi uväznením, vyhnanstvom alebo vypovedaním, pre nespôsobilosť alebo slabé zdravie alebo z iného dôvodu prekáža vo vykonávaní pastoračnej úlohy vo farnosti, diecézny biskup má čím skôr určiť farského administrátora čiže kňaza, ktorý má farára zastupovať podľa normy kán. 540. (CIC, Kán. 539)
Keď je farnosť vakantná a rovnako keď farár je vo vykonávaní pastoračnej úlohy hatený, pred ustanovením farského administrátora riadenie farnosti má dočasne prevziať kaplán; ak je ich viac, ten, ktorý je vymenovaním najstarší, a ak kapláni nie sú, farár, určený partikulárnym právom. (CIC, Kán. 541 - § 1)

výpomocný duchovný - ako taký, tento pojem Kódex kánonického práva nepozná. Funkcia výpomocného duchovného je štátom vymyslená funkcia na to, aby kňazi mohli dostávať plácu. Rozsah kompetencií pri menovaní za výpomocného duchovného je pri diecéznych a rehoľných kňazoch odlišný.

Ak je za výpomocného duchovného menovaný diecézny kňaz, spravidla pomáha farárovi pri vykonávaní pastoračnej a duchovnej služby pre celú farnosť, jej vymedzenú časť alebo pre určitú skupinu veriacich.
Ak je výpomocným duchovným rehoľný kňaz, môže ho jeho príslušný predstavený poveriť rôznymi úlohami v rámci rehole, ktorej je členom.

Zdroj: Kódex kánonického práva z roku 2007 a 2019

 

Kto je diakon, čo je diakonát?

Stav, ktorý bol ustanovený na službu biskupom a kňazom. Ide o prvý stupeň na ceste ku kňazstvu; stav, označujúci dospelého muža zachovávajúceho povinnosť celibátu (t. j. v momente prijatia diakonátu ide o slobodného muža alebo vdovca), ktorého povinnosťou po diakonskej vysviacke je byť účastný a pomáhať kňazovi pri liturgii. Diakon po vysviacke je inkardinovaný do príslušnej diecézy a vykonáva svoju službu na základe dekrétu svojho ordinára. Môže vyučovať náboženstvo, kázať pri svätej omši, krstiť, sobášiť, pochovávať, viesť rôzne pobožnosti. Diakonské svätenie kandidát rímskokatolíckeho vierovyznania prijíma spravidla rok pred kňazskou vysviackou (ako bohoslovec 5. ročníka seminára).

Kto je stály diakon (trvalý diakon)?

Ide o pojem, ktorým rímskokatolícka cirkev označuje muža, ktorý môže mať aj civilné zamestnanie a bol ustanovený z dôvodov služby pri oltári miestnemu kňazovi vo farnosti, kde na základe dekrétu ordinára stály diakon pôsobí.

Do prípravy na prijatie posvätného rádu diakonátu, ako kandidáti pre trvalý diakonát, môžu byť prijatí tí, ktorí:
1. prejavili prirodzené vlohy na túto službu
2. dosiahli úplné vzdelanie s maturitou
3. žili vzorným kresťanským životom, o čom vydá svedectvo miestny farár alebo iný zodpovedný kňaz
4. v zamestnaní si svedomito plnia povinnosti
5. vo svojom bydlisku a na pracovisku majú úctu a neporušenú povesť

Ak ide o ženatého muža, okrem toho sa ešte vyžaduje:
1. aby v manželstve žil aspoň desať rokov, viedol v ňom usporiadaný život a aby spolu s manželkou vychovávali deti v duchu kresťanskej viery
2. aby manželka dala na to písomný súhlas

Za akých podmienok možno prijať trvalý diakonát?

Od tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodnú prijať posvätný rád diakonátu ako trvalí diakoni, čo vyjadria vlastnoručne napísaným a podpísaným vyhlásením, ktoré prijme kompetentná cirkevná vrchnosť, sa žiada:
1. ukončené teologické štúdium v odbore katolícka teológia
2. v prípade slobodných zavŕšenie 35. roku života, v prípade ženatých zavŕšenie 40. roku života
3. príprava na duchovný život a plnenie formačných povinností
4. prijať a vykonávať službu lek tora a akolytu
5. prijatie liturgickým obradom medzi kandidátov na diakonát
6. zúčastniť sa pred diakonskou vysviackou na duchovných cviče niach
7. nebyť postihnutý iregularitou alebo prekážkou
8. predložiť požadované dokla dy k vysviacke
9. pred prijatím vysviacky osobne zložiť vyznanie viery a prísahu vernosti pred ordinárom alebo je ho zástupcom
10. prijať posvätný rád diakoná tu od toho biskupa a v tom čase, ako to určuje kanonický poriadok a liturgické predpisy

Práva a povinnosti trvalého diakona:
1. preukazovať úctu a poslušnosť biskupovi a jeho nástupcom
2. pomáhať biskupovi a kňazovi pri liturgických sláveniach
3. s povolením miestneho farára sláviť sviatosť krstu a doplniť vynechané obrady krstu dieťaťa alebo dospelého, ako aj viesť prípravu na krst
4. uschovávať Eucharistiu, dávať sväté prijímanie sebe a iným, niesť ju zomierajúcim ako viatikum, udeľovať eucharistické požehnanie s pyxidou alebo monštranciou
5. asistovať pri uzavieraní manželstiev v zmysle platného kanonického poriadku, ako aj viesť prípravu snúbencov
6. udeľovať niektoré požehnania spojené s cirkevným a sviatostným životom
7. vysluhovať sväteniny a viesť pohrebné obrady bez svätej omše a obrad uloženia do hrobu (vždy má byť poverený zodpovedným kňazom)
8. v neprítomnosti kňaza viesť bohoslužbu slova
9. katechizovať deti a dospelých
10. kázať Božie slovo
11. vykonávať sociálnu službu a službu chorým
12. byť nápomocný pri starostli vosti o potreby farnosti
13. povinnosť modliť sa z liturgie hodín

Môže trvalý diakon prijať kňazskú vysviacku?
Áno, ale len po smrti manželky v čase, keď je vdovcom.

 

Gréckokatolícka cirkev tento pojem, tak ako sa ujal v cirkvi rímskokatolíckej, nepozná.

Podrobnejšie informácie o službe stáleho diakona pozrite v Smerniciach o formácii a živote trvalých diakonov na Slovensku.

 

Kto je rímskokatolícky kňaz?

Kňaz je človek - muž, ktorý vo svojom srdci pocítil túžbu stať sa na plný úväzok Božím služobníkom a nebál sa pred rodinou, známymi a priateľmi smerovať svoj život naplno k službe ľuďom i Kristovi. Je absolventom bohosloveckej fakulty v odbore katolícka teológia na území Slovenskej republiky a má akademický titul magister. (To isté sa týka aj gréckokatolíckych kňazov.)

Môže byť rímskokatolíckym kňazom aj konvertita?

Áno, môže, prihlásiť na štúdium katolíckej teológie sa môže však iba po uplynutí troch rokov od konverzie na katolícku vieru.

Kto je rehoľný kňaz?

Rehoľný kňaz je dospelý muž, ktorý študuje teológiu na vysokej škole a okrem toho minimálne 4 roky žije v komunite rehoľného spoločenstva bratov v kláštore, z ktorého dochádza na univerzitu.

Kto je rehoľný brat?

Rehoľný brat je dospelý muž, žijúci v komunite spolubratov nejakej rehole pôsobiacej na Slovensku alebo inde vo svete, ktorej je po zložení večných sľubov členom. Jeho úlohou je pomáhať svojou prácou na chode jednotlivých rehoľných domov.

Kto je rehoľný brat-koadjútor?

Salezián-koadjútor je muž, ktorý zložil večné rehoľné sľuby, žije v saleziánskej komunite a má účasť na spoločnom poslaní komunity. Do poslania prispieva svojou špecializáciou v určitej oblasti, ktorá mu je blízka a cez ktorú slúži mladým ľuďom. Je to forma povolania saleziána, ktorému je bližšia predstava ísť k mladým inou cestou ako prostredníctvom kňazstva, možno nie až tak jasnou a veľakrát aj veľmi zriedkavou. Cieľom saleziána-koadjútora je stať sa „vychovávateľom pre mladých ľudí“. Láka ho iný spôsob prežívania saleziánskeho zasväteného života, priťahuje ho žiť viac ponorený do „normálneho“ sveta, prinášať evanjelium neveriacim a ľuďom, ktorí nechodia pravidelne do kostola (Ohlasovanie evanjelia spôsobom „na dlhé trate“). Nie až tak ohlasovať slovom, ale skôr byť s ľuďmi a svojím životom dobrého človeka byť pre nich otázkou, ktorú keď ďalej skúmajú, prídu ku kresťanstvu a aj k zasväteniu koadjútora.

Kto je diecézny kňaz?

Diecézny kňaz, je dospelý muž, ktorý študuje teológiu na vysokej škole a okrem toho minimálne 4 roky žije v kňazskom seminári, z ktorého dochádza na univerzitu.

Kto je suspendovaný kňaz?

Suspendovaný kňaz je taký, ktorý je z rôznych dôvodov určených kánonmi Kánonického práva dočasne alebo natrvalo zbavený možnosti slávenia svätých tajomstiev a vysluhovania sviatostí. Naďalej však má povinnosť dodržiavať isté činnosti súvisiace s kňazským povolaním. Právo a kompetenciu suspendovať kňaza má iba diecézny biskup. Ide o kňaza, ktorý bol potrestaný tzv. medicinálnym trestom, ktorý je sňatý ak pominú dôvody, kvôli ktorým bol udelený.

Kto je laicizovaný kňaz?

Ak kňaz, ktorý z časových dôvodov nie je schopný dodržiavať isté činnosti s povolaním kňazstva, môže požiadať o laicizáciu. V takom prípade o tejto skutočnosti v lehote stanovenej obdobím 5 rokov rozhodne pápež. Ide teda o ide o kňaza, ktorému pápež udelil milosť oslobodenia od zaväzkov vyplyvajucich z kňazskej vysviacky a celibátu.V prípade život ohrozujúcom však možnosť udeliť sviatosť pomazania chorých ostáva aj laicizovanému kňazovi zachovaná, a to v prípade ak v takomto momente nie je nikto iný v blízkosti zomierajúceho.

Čo znamená prepustenie z klerického stavu?

Ide o najvyšší trest aký môže postihnúť klerika a znamená, že kňaz, ktorému bola táto forma trestu uložená stráca práva vlastné klerickému stavu a ani ho viac neviažu nijaké záväzky spojené s týmto stavom, okrem záväzku celibátu. Má zakázané vykonávať moc, ktorá je spojená s jeho vysviackou, je pozbavený všetkých úradov, úloh a akejkoľvek delegovanej moci. O situáciách, kedy môže byť takýto trest udelený a podrobnejšie o celej problematike hovorí Kódex kánonického práva v kánonoch 290 - 294.

Kto je birituálny kňaz?

Kňaz, ktorý môže slúžiť aj rímskokatolícku svätú omšu aj gréckokatolícku liturgiu. V prípade birituálnych kňazov nie je potrebné mať dve vysviacky v oboch rítoch.

Cirkevné predpisy v zásade vyžadujú, aby každý kňaz vykonával liturgické obrady vo svojom liturgickom obrade. V niektorých prípadoch je však pastoračne potrebné, aby výnimočne, alebo aj pravidelne vykonával liturgiu v inom obrade. Spomedzi rozličných dôvodov je to predovšetkým pastoračná potreba služby pre veriacich. V takomto prípade si dotyčný kňaz musí vyžiadať od Svätej Stolice, konkrétne od Kongregácie pre Východné cirkvi, osobité dovolenie, tzv. indult biritualizmu. Svätá stolica posúdi žiadosť, ak to pokladá za potrebné, spýta sa aj na mienku príslušných miestnych biskupov (rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho). Ako to nasvädčuje doterajšia prax Svätej stolice, hlavnýmn kritériom, podľa ktorého je toto osobité povolenie udeľované, je zreteľ na duchovné dobro veriacich. Svätá stolica môže toto dovolenie udeliť v dočasnej alebo trvalej forme.

Zdroj: vladyka Cyril Vasiľ, SJ - súčasný košický gréckokatolícky eparchiálny biskup
Katolícke noviny, roč. 116, č. 6, str. 8. 18. február 2001

Prečo boli kňazi vo väčšine prípadov menovaní v období predchádzajúceho politického režimu len za farských administrátorov a nie farárov?
1) z dôvodu väčšej kontroly štátu nad kňazmi
2) kňazov za farárov nemal kto menovať, keďže ich bolo málo

Prečo kňazi (absolventi štúdijného odboru katolícka teológia), študujúci na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave najmä v rokoch 1950 - 1989 neboli svätení po skončení štúdií v Bratislave, ale majú rozdielne miesta kňazských vyviacok?

1) Jednak je to z dôvodu chýbajúcich biskupov, ktorí by mohli kandidátov na diakonát a kňazstvo vysvätiť a jednak z časových a kapacitných dôvodov biskupov Lazíka a Gábriša, ktorý svätil posvätné rády v Dóme sv. Martina v Bratislave. Preto sa takíto absolventi katolíckej teológie nechali vysvätit u ktoréhokoľvek iného biskupa, ktorý im kňazskú vysviacku udelil. To je dôvod prečo je ešte dnes možné stretnúť kňazov, ktorí boli vo vyššie spomínanom období vysvätení v Nitre biskupom Pásztorom či Banskej Bystrici biskupom Ferancom.

2) Niektorí z rímskokatolíckych kňazov (najmä rehoľných) boli svätení tajne

ich svätiteľmi boli mimo Slovenska rôzni zahraniční biskupi (prípadne pápež)
ak išlo o vysviacku na území Československa - spravidla takýchto kandidátov na kňazstvo svätili biskup Korec, Pobožný, Hnilica a Dubovský

3) Spoločne v bratislavskom seminári, ktorý jediný v tom čase zostal otvorený, študovali s rímskokatolckymi kňazmi v období 1969 - 1990 aj gréckokatolícki kňazi

ich svätiteľmi boli v gréckokatolíckom katedrálnom chráme v Prešove zahraniční biskupi z križevackej eparchie (Segedi, Miklovš)
prípadne do roku 1976 jediný pomocný biskup Prešovskej eparchie v tom období - vladyka Vasiľ Hopko

 

Čo je to numerus clausus?
Jedno z opatrení, ktorým v období rokov 1950 - 1989 štát obmedzoval počet študentov študujúcich v kňazskom seminári v Bratislave.

Pre akú diecézu bol kňaz vysvätený v roku 2008?
Bohoslovci 1. až 4. ročníka, ktorých bydliská po prerozdelení diecéz pripadli do nových cirkevných jednotiek (Bratislavskej a Trnavskej arcidiecézy), mali možnosť doštudovať v bohosloveckom seminári v Bratislave a požiadať v prípade záujmu o vysviacku za kňaza pre niektorú z novovzniknutých (resp. územne reorganizovaných) diecéz.
Bohoslovci 1. až 4. ročníka, ktorých bydliská po prerozdelení diecéz pripadli do nových cirkevných jednotiek (Banskobystrickej a Nitrianskej diecézy), prešli do novovzniknutého seminára v Nitre či seminára v Banskej Bystrici a po vysviacke boli určení pre Nitriansku alebo Banskobystrickú diecézu.
Výnimku a možnosť doštudovať v Bratislave, dostali v roku 2008 len bohoslovci posledných dvoch ročníkov (5. a 6.), ktorí chceli byť vysvätení za Nitriansku či Banskobystrickú diecézu.
Historicky prvé vysviacky kňazov sa v Bratislavskej arcidiecéze uskutočnili 14. júna 2008, vykonal ich Mons. Stanislav Zvolenský, arcibiskup Bratislavskej arcidiecézy a metropolita západnej provincie. V Nitrianskej diecéze to bolo taktiež 14. júna rukami Mons. VIliama Judáka. V Tnavskej arcidiecéze sa kňazské vysviacky z rúk Mons. Jána Sokola, arcibiskupa Trnavskej arcidiecézy konali o deň neskôr - 15. júna 2008.

Mohol v období po vzniku nových diecéz už pôsobiaci kňaz v niektorej z farností požiadať o inkardináciu do diecézy, za ktorú bol vysvätený?
Samozrejme, mohol. Niektorí kňazi túto možnosť aj využili, niektorí však ostali v novovzniknutých cirkevných jednotkách dodnes.

sabatický rok - podľa Starého zákona ide o siedmy rok židovského kalendára, ktorý je spojený s odpočinkom viníc a polí a so skutkami milosrdenstva k blížnemu (porov. Lv 25, 2 - 7; Ex 23, 10 - 11). Pre kresťana je sabatický rok časom duchovnej a telesnej obnovy. Nemusíme brať doslovne presnú dĺžku trvania. Nemusí ísť o celý rok. Podstata spočíva v tom, že aj aktívny horlivý veriaci potrebuje obdobie intenzívneho načerpania duchovnej a telesnej sily, aby mohol opäť horlivo slúžiť Bohu. Preto mnohé rehoľné spoločenstvá praktizujú sabatický rok (alebo sabatický trimester), keď rehoľník alebo rehoľníčka prestúpi z aktívneho režimu do režimu naberania duchovných a telesných síl, čím sa zabráni vyhoreniu. V tomto čase Boží služobník zanechá svoje aktivity, aby bol viac s Bohom i so sebou samým. Je to cesta do hĺbky svojho vnútra, aby prehĺbil svoje povolanie, vzťah s Bohom, so svojou komunitou a s tými, ktorých mu Boh v poslaní zveruje.

Nejde teda o akúsi dovolenku, ale skôr zmenu prostredia, zmenu aktivít, zmenu denného režimu. Náplň sabatického roku a jeho trvanie vyžaduje súhlas predstaveného. Aj keď túto prax môžeme častejšie nájsť v rehoľných komunitách, v poslednom období sa praktizuje tiež pri diecéznych kňazoch.

Zdroj: IClic. Ľuboš Tvrdý, farár rímskokatolíckej farnosti Pobedim
krátené výsvetlenie pojmu uverejnené v Katolíckych novinách 5. marca 2019

B) GRÉCKOKATOLÍCKA CIRKEV

exarchát - podiel Božieho ľudu, ktorý pre osobitné okolnosti nebol zriadený ako eparchia a územne alebo iným spôsobom bol zverený exarchovi ako pastierovi. Zriadenie, zmena a zrušenie ostatných exarchátov prislúcha jedine Apoštolskej stolici. (CEEO, Kán. 311 - § 1 a 2)
exarcha - riadi exarchát buď v mene toho, kto ho menoval, alebo vo vlastnom mene; o tejto veci musí byť rozhodnuté pri zriadení alebo zmene exarchátu. (CEEO, Kán. 312)
eparchia - podiel Božieho ľudu, ktorý sa zveruje biskupovi, aby ho za spolupráce presbytéria duchovne pásol, tak aby priľnúc k svojmu pastierovi, ktorý ho evanjeliom a Eucharistiou zhromažďuje v Svätom Duchu, utváral partikulárnu cirkev, v ktorej je skutočne prítomná a účinkuje jedna, svätá, katolícka  a apoštolská Cirkev Kristova. Zmena a rušenie eparchií náleží jedine Apoštolskej stolici. (CEEO, kán. 177 - § 1 a 2)
eparcha - eparchiálny biskup, ktorému je zverená pastorácia eparchie vo vlastnom mene, aby ju pásol ako vikár a legát Krista; moc, ktorú v mene Kristovom osobne vykonáva, je vlastná, riadna a bezprostredná, aj keď jej vykonávanie usmerňuje najvyššia cirkevná autorita a môže byť určitým spôsobom ohraničená s ohľadom na úžitok Cirkvi alebo veriacich v Krista. (CEEO, Kán. 178)
apoštolský administrátor - osoba poverená riadením eparchie, ak je obsadená alebo vakantná, ustanovená niekedy z vážnych a osobitných dôvodov rímskym veľkňazom. Práva, povinnosti a privilégiá apoštolského administrátora sú obsiahnuté v menovacej listine. (porov. CEEO, Kán. 234 § 1 - 2)
hierarcha - rímsky veľkňaz, patriarcha, väčší arcibiskup, metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris, tiež eparchiálny biskup a tiež tí, ktorí ich podľa normy práva v riadení dočasne zastupujú. Medzi hierarchov, patria aj všetci predstavení inštitútov zasväteného života. Ekvivalentom hierarchu v rímskokatolíckej cirkvi je ordinár.
miestny hierarcha - okrem rímskeho veľkňaza sa týmto pojmom označuje eparchiálny biskup, exarcha, apoštolský administrátor, či tí, ktorí sú počas ich neprítomnosti dočasne legitímne zástupcami v riadení a takisto protosynkel a synkel. Avšak patriarcha, väčší arcibiskup, metropolita, ktorý predsedá metropolitnej cirkvi sui iuris a tiež tí, ktorí sú podľa normy práva dočasne ich zástupcami v riadení, sú miestnymi hierarchami len voči eparchii, ktorú riadia. Ekvivalentom miestneho hierarchu v rímskokatolíckej cirkvi je miestny ordinár.
igumen - predstavený kláštora niektorej z gréckokatolíckych reholí pôsobiacich na Slovensku.
protoigumen - predstavený niektorej z gréckokatolíckych reholí pôsobiacich na Slovensku.

farnosť - určité spoločenstvo veriacich v Krista, natrvalo ustanovené v eparchii, o ktoré pastoračná starostlivosť je zverená farárovi. Farnosť má byť podľa všeobecného pravidla územná, má totiž zahrňovať všetkých veriacich v Krista určitého územia; kde je to však užitočné, podľa uváženia eparchiálneho biskupa po konzultácii s presbyterskou radou, majú sa zriadiť osobné farnosti vzhľadom na národnosť, reč, príslušnosť veriacich v Krista k inej cirkvi sui iuris, ako aj vymedzené z iného dôvodu. Farnosti zriaďovať, meniť alebo ich zrušovať môže eparchiálny biskup po konzultácii s presbyterskou radou. (CCEO, Kán. 279 - § 1 - 2)
farár - presbyter, ktorému je ako osobitnému spolupracovníkovi eparchiálneho biskupa zverená pastorácia o duše určitej farnosti ako vlastnému pastierovi, pod autoritou eparchiálneho biskupa. Právnická osoba nemôže byť platne farárom. Eparchiálny biskup, nie však administrátor eparchie, môže po konzultácii s presbyterskou radou a so súhlasom vyššieho predstaveného rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov zriadiť farnosť v chráme tohto inštitútu, alebo spoločnosti, pri zachovaní kán. 480. Toto zriadenie musí byť vykonané písomnou dohodou medzi eparchiálnym biskupom a vyšším predstaveným rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov, v ktorej má byť presne stanovené to, čo sa vzťahuje na vykonávanie farskej služby, na osoby, ktoré majú byť pridelené do farnosti, na ekonomické záležitosti a tiež práva a povinnosti členov tohto inštitútu alebo spoločnosti a farára v tomto chráme. (CEEO 281 a 282)

Kto menuje farára a dokedy?
Právo menovať farárov má jedine eparchiálny biskup, ktorý ich menuje slobodne. (CEEO, Kán. 284 - § 1)
Farár je vo svojom úrade stály, preto nemá byť vymenovaný na vymedzený čas, jedine že „ide o člena rehoľného inštitútu alebo spoločnosti spoločného života na spôsob rehoľníkov“. ( porov. CEEO, Kán. 284 - § 3)

Koľko farností má farár na starosti?
Farár má mať farskú starostlivosť iba o jednu farnosť; avšak pre nedostatok presbyterov alebo pre iné okolnosti môže byť tomu istému farárovi zverená starostlivosť o viaceré susedné farnosti. (CEEO, Kán 287 § 1)

Povinnosti farára:
1. kázať Božie slovo všetkým veriacim v Krista, aby zakorenení vo viere, nádeji a láske rástli v Kristovi a kresťanské spoločenstvo vydávalo to svedectvo lásky, ktoré odporúčal Pán
2. vyučovaním katechizmu, prispôsobeným ich veku, viesť veriacich v Krista k plnému poznaniu tajomstva spásy
3. starať sa, aby slávenie Božskej liturgie bolo stredobodom a vrcholom všetkého života kresťanského spoločenstva
4. usilovať sa poznať svoje stádo; keďže je však služobník všetkých ovečiek, nech napomáha rozvoju kresťanského života tak u jednotlivých veriacich v Krista, ako aj v združeniach, najmä tých, čo sa venujú apoštolátu, ako aj v celom farskom spoločenstve

Dokedy je prípustné vykonávať funkciu farára v gréckokatolíckej cirkvi?
Od farára, keď zavŕšil sedemdesiaty piaty rok života, sa žiada, aby zrieknutie z úradu predložil eparchiálnemu biskupovi, ktorý po preskúmaní všetkých okolností osoby a miesta má rozhodnúť, či ho treba prijať alebo oddialiť. (CEEO, 297 § 2)

rektor chrámu (alebo správca chrámu) - presbyter, ktorému je zverená starostlivosť o nejaký chrám, ktorý nie je ani farský, ani pripojený k domu inštitútu zasväteného života. (CEEO, Kán. 304)
administrátor farnosti - má tie isté práva a povinnosti ako farár, ak eparchiálny biskup nestanovil ináč. Má byť ustanovený čo najskôr biskupom spomedzi kňazov, a to pokiaľ je farnosť hatená. (porov. CEEO, Kán. 298 a 299 § 2)
kaplán -

Povinnosti kaplána:
1. ak nie je výslovne nariadené ináč a s výnimkou povinnosti, o ktorej hovorí kán. 294, kaplán musí na základe úradu pomáhať farárovi v celej farskej službe a ak to vyžaduje situácia, zastupovať farára
2. kaplán ako spolupracovník farára sa má svojou každodennou prácou podieľať na pastierskej úlohe

Na základe úradu kaplán nemá splnomocnenie požehnať manželstvá; toto splnomocnenie však, aj všeobecné, mu môže udeliť okrem miestneho hierarchu v hraniciach farnosti aj farár; toto splnomocnenie, ak mu bolo udelené, môže ho kaplán v jednotlivých prípadoch udeliť aj iným kňazom. (CEEO, Kán. 302 § 2)

vakantná farnosť (Vacat) - farnosť sa stáva vakantnou smrťou farára, jeho zrieknutím sa, preložením alebo jej odňatím.

Čo v prípade ak je farnosť vakantná?
Ak je farnosť vakantná alebo farár je z akéhokoľvek dôvodu vo vykonávaní pastoračnej úlohy vo farnosti hatený, eparchiálny biskup má čo najskôr vymenovať niektorého kňaza za administrátora farnosti. (CEEO, Kán. 298)

 

Zdroj: Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990

 

Kto je diakon, čo je diakonát?

Prvý stupeň na ceste ku kňazstvu; stav, označujúci dospelého muža, ktorý prijal sviatosť manželstva a vo svojej službe diakona¹ je pripravený prisluhovať kňazovi počas liturgie. Na rozdiel od rímskokatolíckej cirkvi, diakonské svätenie prijímajú kandidáti vyznávajúci gréckokatolícku vieru spravidla niekoľko dní (alebo týždňov) pred kňazskou vysviackou². Existujú však aj prípady, kedy je medzi diakonskou a kňazskou vysviackou rozdiel aj viac rokov. Aj napriek tomu, že je tento zaužívaný úzus diakonskej vysviacky s v následnosti v krátkom období kňazskej vysviacky pravidlom, dôvod, prečo bol ustanovený diakonát v gréckokatolíckej cirkvi je ten, že ide o prvý stupeň na ceste ku kňazstvu, a teda je potrebné ho absolvovať. Podmienkou je, aby v čase diakonského svätenia boli kandidáti na prijatie prvého stupňa kňazstva ženatí. Na rozdiel od diakonov rímskokatolíckej cirkvi, gréckokatolícki nemôžu vysluhovať sviatosť krstu, manželstva a ani pochovávať. V gréckokatolíckej cirkvi diakonátu predchádza tzv. poddiakonát³ (mylne označovaný ako subdiakonát). Diakonská vysviacka sa vo východných cirkvách zvykne zazývať chirotónia.

 

¹ Služba diakona sa navonok vyjadruje stichariónom (ako pri iných službách) a orárom, ktorý už nie je prepásaný na spôsob kríža ako v prípade poddiakona, ale je pripevnený na ľavé rameno. Práve zdvihnutý orár, ktorý drží diakon počas bohoslužieb vpravej ruke, symbolizuje anjela povzbudzujúceho veriacich k modlitbe.
¹ V 90. rokoch 20. storočia, za čias biskupa Jána Hirku, bol dokonca diakonát pre budúcich gréckokatolíckych kňazov vysluhovaný druhý deň z troch po sebe idúcich (piatok poddiakonát - sobota diakonát - nedeľa kňazstvo).
² Poddiakonát existoval zhruba do Druhého vatikánskeho koncilu ako predstupeň diakonátu  aj v rímskokatolíckej cirkvi. Tento stav však svojím motu proprio Ministeria quaedam dňa 15. augusta 1972 zrušil pápež Pavol VI. a rozdelil ho medzi funkcie akolytu a lektora. Povinnosti, ktoré boli ustanovené pre poddiakona v rímskokatolíckej cirkvi boli prisluhovať kňazovi a diakonovi, pripravovať oltár a posvätné nádoby a čítať epištolu, v prípade potreby prebrať úlohu ostatných prisluhujúcich. Gréckokatolícka cirkev a všetky východné cirkvi zachovali toto svätenie hlavne preto, aby zvýraznili okrem kňazskej služby existujú aj iné služby pri oltári a vo svätyni.

 

člen eparchiálnej kúrie - rehoľný alebo diecézny kňaz alebo rehoľná sestra, ktorí, súc poverení eparchom či archieparchom, v určitom období svojho kňazského alebo rehoľného povolania vykonáva prácu alebo úrad na archieparchiálnom či eparchiálnom úrade niektorej z našich eparchií alebo archieparchie.

1. Môže ísť o prácu archivára, ekonóma, tajomníka eparchie alebo archieparchie, riaditeľa eparchiálneho alebo archieparchiálneho úradu či iných funkcií.
2. Ostatných funkcií, ktoré sú potrebné pri napomáhaní eparchovi a archieparchovi (synkel)

Členom eparchiálnej kúrie je aj pomocný biskup.

 

čtec (pevec a sviščennonosec) - muž, ktorý prijal z rúk svojho biskupa postriženie a stal sa klerikom (ide o prijatie stavu prvého stupňa kňazstva). Tým, ktorým táto služba bola udelená majú povinnosť:
a) čítať starozákonné a novozákonné spisy Svätého Písma (okrem Evanjelií);
b) spievať žalmy v chráme pri bohoslužbách;
c) nosiť sviece pred Evanjeliom.

Okrem toho môže čtec vchádzať do svätyne, aby zapaľoval sviece na oltári, podáva kňazovi kadidlo, predchádza sväté dary so sviecou, stará sa o čistotu chrámu, začína liturgickú modlitbu Cirkvi. V minulosti bol tento stav prítomný aj v rímskokatolíckej cirkvi pod názvom lektor, avšak po liturgickej reforme v podobe druhého Vatikánskeho koncilu stratil svoje opodstatnenie a čiastočne splynul z funkciou diakona. V rímskokatolíckej cirkvi ostala len funkcia lektora a akolytu.
postriženie - nižšie svätenie; umožňuje bohoslovcovi vykonávať úkony spojené so službou čitateľa (čteca). Postriženie na čteca sa spravidla udeľuje bohoslovcom 4. ročníka seminára dňa 27. decembra (na sviatok sv. Štefana archidiakona a prvomučeníka), spoločne s ich o rok staršími kolegami, ktorí prijímajú poddiakonát. V tom čase ešte kandidáti na postriženie nemusia byť ženatí.
poddiakon - muž, ktorý zapaľuje sviece v oltárnej časti (na prestole a žertveníku), umýva ruky kňazovi, pripravuje nádoby na bohoslužby a stará sa o ich čistotu, taktiež ich umýva a odkladá po bohoslužbe. Vysviacka poddiakonov sa vo východnej cirkvi nazýva chirotézia.
Táto skutočnosť sa pri ustanovení poddiakona vyjadruje orárom (dlhým pásom látky) prepásaným do tvaru kríža a tiež obradom, keď sa poddiakonovi pri vysviacke kladie biele plátno (uterák) na hlavu a takto sa vovedie do oltárnej časti chrámu, čo vyjadruje fakt, že odteraz bude bližšie hľadieť na nevýslovné a neviditeľné tajomstvá viery. Umývanie rúk svätiteľovi počas jeho ustanovenia vyjadruje pokoru potrebnú na jeho službu. V minulosti sa veľmi často stotožňovala služba spomínaných miništrantov práve so službou poddiakona, preto bolo bežné, že miništranti nosili oráre prepásané do tvaru kríža – azda z toho dôvodu, že prakticky stáli v oltárnej časti a tam posluhovali.
presbyter - muž, ktorý z rúk biskupa platne prijal druhý stupeň kňazstva, teda druhé vyššie svätenie a je spôsobilý udeľovať šesť zo siedmich svätých tajomstiev - krst, birmovanie, Eucharistia, sviatosť zmierenia, pomazanie chorých a sviatosť manželstva okrem sviatosti posvätného stavu, ktorá ako jediná prislúcha biskupom, kardinálom či pápežovi.
jerej - bežný vysvätený kňaz v gréckokatolíckej cirkvi.
protopresbyter - presbyter, postavený na čelo obvodu skladajúceho sa z viacerých farností, aby v ňom v mene eparchiálneho biskupa plnil úlohy vymedzené právom, zväčša súvisiace s koordináciou pastoračnej starostlivosti (kán. 276 § 1 a 278 CEEO) Analógiou v rímskokatolíckej cirkvi je dekan.
mitrát - kňaz s právom nosiť mitru.
jeromonach - mních, ktorý je zároveň vysvätený za kňaza.
archidiakon - diakon, ktorý stoji na čele diakonov a je ustanovený biskupom na to, aby posluhoval predovšetkým pri bohoslužbách, ktoré vedie biskup. Ak je potreba, plní aj úlohu ceremoniára pri archijerejskej liturgii a usmerňuje spoluslúžiacich kňazov.

Cirkevné hodnosti gréckokatolíckych kňazov:
protojerej s právom nosiť nábederník - cirkevná hodnosť ako vyznamenanie v gréckokatolíckej cirkvi, ktorú udeľuje eparchiálny biskup príslušnej eparchie (archieparchie), ktorej je kandidát na udelenie hodnosti kňazom za horlivosť a bdelosť pri obrane viery. Ide o kňazov s vyššou hodnosťou alebo tých, ktorí majú aktívnu účasť v cirkevnej hierarchii (moci).
protojerej (al. protojerej s právom nosiť zlatý kríž) - cirkevná hodnosť v gréckokatolíckej cirkvi, ktorú udeľuje eparchiálny biskup príslušnej eparchie (archieparchie), ktorej je kandidát na udelenie hodnosti kňazom na obdobie výkonu určitého úradu alebo natrvalo za zásluhy alebo ocenenie.
stavroforný protojerej (al. protojerej s právom nosiť zlatý kríž s ozdobami) - cirkevná hodnosť v gréckokatolíckej cirkvi, ktorú udeľuje eparchiálny biskup príslušnej eparchie (archieparchie), ktorej je kandidát na udelenie hodnosti kňazom za zásluhy alebo ocenenie. Výrazom ocenenia zlatý kríž s ozdobami.
mitroforný protojerej (al. protojerej s právom nosiť zlatý kríž s ozdobami a mitoru) - cirkevná hodnosť v gréckokatolíckej cirkvi, ktorú udeľuje eparchiálny biskup príslušnej eparchie (archieparchie), ktorej je kandidát na udelenie hodnosti kňazom na obdobie výkonu určitého úradu alebo natrvalo za zásluhy alebo ocenenie.

Počas procesie do chrámu a v chráme sa zachováva poradie hodností od najvyššej po najnižšiu. Samozrejme, existujú výnimky (napr. pri pohreboch, kedy sa pochováva príbuzný kňaza).

titulárny dekan - cirkevná hodnosť inšpirovaná rímskokatolíckou cirkvou, udeľovaná za zásluhy gréckokatolíckym kňazom v období, kedy bol biskupom vladyka Ján Hirka. V súčasnosti sa od udeľovania tejto hodnosti upustilo, keďže existujú iné cirkevné hodnosti pre kňazov, ktoré pochádzajú z prostredia gréckokatolíckej cirkvi.
titulárny arcidekan - cirkevná hodnosť inšpirovaná rímskokatolíckou cirkvou, udeľovaná za zásluhy gréckokatolíckym kňazom v období, kedy bol biskupom vladyka Ján Hirka. V súčasnosti sa od udeľovania tejto hodnosti upustilo, keďže existujú iné cirkevné hodnosti pre kňazov, ktoré pochádzajú z prostredia gréckokatolíckej cirkvi.

 

Insígnie, ktoré majú právo nosiť gréckokatolícki kňazi, ktorým bola udelená nejaká cirkevná hodnosť:
právo nosiť nábederník - právo nosenia prislúcha všetkým gréckokatolíckym kňazom, ktorým bola udelená hodnosť protojerej, z titulu fukcie aj predsedovia komisii.
zlatý kríž - právo nosenia prislúcha všetkým gréckokatolíckym kňazom, ktorým bola udelená hodnosť protojerej.
zlatý kríž s ozdobami - právo nosenia prislúcha všetkým gréckokatolíckym kňazom, ktorým bola udelená hodnosť protojerej.
mitra -

Po udelení vyššej cirkevnej hodnosti kňazovi mu predchádzajúce insígnie zostávajú.

 

Kto môže koho vysvätiť na kňaza, či pár slov o (kňazských a biskupských) vysviackach

Katechizmus katolíckej cirkvi hovorí: „Bohom ustanovenú ekleziálnu službu vykonávajú v rozličných stupňoch (diversis ordinibus) tí, čo sa už od dávnych čias volajú biskupi, kňazi a diakoni.“
Katolícke učenie vyjadrené v liturgii, v Učiteľskom úrade a v nepretržitej praxi Cirkvi dosviedča, že jestvujú dva stupne služobnej účasti na Kristovom kňazstve:

1) stupeň biskupov (episkopát)
2) stupeň kňazov (presbyterát)

Diakonát má za úlohu im pomáhať a slúžiť. Preto sa latinský výraz sacerdos v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Predsa však katolícke učenie tvrdí, že stupne účasti na kňazstve (episkopát a presbyterát) a stupeň služby (diakonát) sa udeľujú všetky tri sviatostným úkonom, ktorý sa volá ordinácia (alebo vysviacka), t. j. sviatosťou posväteného stavu. (KKC 1554)

Východný kódex v úvodnom kánone o posvätnej vysviacke hovorí: „Sviatostnou vysviackou, vykonanou biskupom, pôsobením Svätého Ducha sú ustanovovaní posvätní služobníci, ktorí prijímajú úlohu a moc, ktorú Kristus Pán zveril svojim apoštolom, a na rozličných stupňoch prinášajú ovocie hlásaním evanjelia, pasú a posväcujú Boží ľud.“ (CCEO, kán. 743) Kánon zdôrazňuje pôsobenie Svätého Ducha a tiež, že posvätnú vysviacku platne udeľuje iba biskup vkladaním rúk a modlitbou predpísanou Cirkvou (porov. CCEO, kán 744).

Kódex rozlišuje tri stupne posvätnej vysviacky. V kánone 745 hovorí, že vysviacka biskupa je podľa normy práva rezervovaná rímskemu veľkňazovi, patriarchovi alebo metropolitovi, takže nijakému biskupovi nie je dovolené niekoho vysvätiť za biskupa, ak sa prv nezistí, že je na to legitímny mandát. Biskup má byť vysvätený tromi biskupmi (porov. CCEO, kán. 746, § 1). Kandidát na presbyterát alebo diakonát má byť vysvätený vlastným biskupom alebo na základe jeho legitímnej poverujúcej listiny aj iným povereným biskupom. (porov. CCEO, kán 747) Kán. 754 jasne hovorí, že posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž, v našej cirkvi sui iuris posvätnú kňazskú a diakonskú vysviacku môže prijať ženatý muž. Samozrejme, kódex presne hovorí o požiadavkách na kandidátov na posvätnú vysviacku.

 Zdroj: autor hesla je gréckokatolícky kňaz JUDr. ICLic. Jozef Miňo
odpoveď bola uverejnená v časopise Slovo, č. 11, roč. 50, str. 24.

 

Prečo východné cirkvi vysväcujú za kňazov (aj) ženatých mužov?

Takto by mala byť správne formulovaná otázka na tému ženatých kňazov gréckokatolíckej cirkvi, ktorú sa mnohokrát pýtajú rôzni ľudia, zostávajúc v domnení, že gréckokatolícki kňazi sa môžu ženiť. Pôvodná otázka je teda zle položená, pretože podobne ako rímskokatolícki kňazi sa ani gréckokatolícki ženiť nemôžu. Prečo? Gréckokatolícka cirkev, podobne ako ine východné katolícke cirkvi i ortodoxné cirkvi zachovávajú starobylú cirkevnú prax, ktorá siaha až k apoštolom: spočíva v tom, že biskup môže vysvätiť na kňaza i ženatého muža (je to právo biskupa východnej cirkvi). Čiže bohoslovec, ktorý sa pripravuje na kňazstvo sa musí slobodne rozhodnúť ešte počas štúdií v seminári, či chce prijať sviatosť kňazstva v celibáte¹ alebo ako ženatý muž. Toto rozhodnutie za neho nemôže spraviť nik iný, len on sám. A toto rozhodnutie pred prijatím prvého stupňa kňazstva (tzv. diakonátom) je už smerodajné. Preto má gréckokatolícka cirkev kňazov, ktorí vykonávajú kňazskú službu v celibáte (ako slobodní muži či rehoľníci) a kňazov, ktorí ju vykonávajú ako ženatí muži.

Tí, ktorí sa rozhodnú prijať sviatosť kňazstva ako ženatí muži, ešte pred diakonátom prijmú sviatosť manželstva, a potom prijmú sviatosť kňazstva², ktorá spečatí ten stav, v ktorom prijali kňazské svätenie. Ak by sa stalo, že manželka gréckokatolíckeho kňaza by zomrela, v tom prípade sa už nemôže oženiť, pretože je kňazom.

 

¹ Definitívne rozhodnutie rímskokatolíckej cirkvi vysväcovať za kňazov celibátnych mužov pochádza pravdepodoben z 2. storočia nášho letopočtu, hoci zo Svätého Písma vieme, že aj apoštoli Ježiša Krista mali manželky. Toto rozhodnutie bolo prijaté z dôvodu prehĺbenia ochoty slúžiť Bohu, Cirkvi a ľudom.
² Kňazská vysviacka je zavŕšením v súčasnosti sedemročného štúdia a formácie v kňazskom seminári aj mimo neho. Po zvládnutí teologického štúdia a formačného procesu kandidáti predkladajú písomné žiadosti o kňazské svätenie. Pred vysviackou sa žiadatelia dvakrát zúčastňujú na duchovných cvičeniach, a to pred prijatím sviatosti manželstva a diakonátu a pred samotnou kňazskou vysviackou.

Zdroj: autor hesla je emeritný prešovský arcibiskup
a metropolita Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
vladyka Mons. ThDr. Ján Babjak, PhD.

(spracované na základe príspevku vladyku Ján Babjaka pod názvom
Prečo sa môžu niektorí kňazi ženiť? Čo na to Boh a Cirkev?)

 

Prečo sa kandidáti na úrad biskupa katolíckej cirkvi byzatského obradu a ortodoxných cirkví vyberajú len z celibátnych kňazov?

 

 

Zdroj:

 

Kto je teda gréckokatolícky kňaz?
Ide o ženatého alebo slobodného muža, ktorý po siedmich rokoch štúdia na Gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove v odbore katolícka teológia je vysvätený biskupom svojej eparchie na kňaza, čím dosiahol druhý stupeň sviatosti posvätného stavu.

Kto je kňaz, ktorý je suspendovaný a dišpenzovaný od posvätného celibátu a záväzkov plynúcich z ordinácie?

a) suspendovaný -
b) dišpenzovaný od posvätného celibátu a záväzkov plynúcich z ordinácie -

 

príslušnosť k pôvodnej eparchii -
trpiteľ za vieru - v prípade gréckokatolíckych kňazov, rehoľníkov, či zasvätených osôb a bohoslovcov je osoba, ktorá v rokoch 1950 - 1968 bola postihnutá dôsledkami tzv. Prešovského soboru a ktorú:

1. zbavili možnosti riadne doštudovať na gréckokatolíckej bohosloveckej fakulte v Prešove a následne ju postavili mimo zákon (týka sa všetkých gréckokatolíckych bohoslovcov, ktorí v období konania tzv. Prešovského soboru študovali na fakulte)
2. postavili mimo zákon počas výkonu kňazského povolania (týka sa všetkých gréckokatolíckych kňazov vrátane rehoľníkov a zasvätených osôb, ktorí pôsobili v pastorácii alebo v cirkevných úradoch prípadne vykonávali inú činnosť v rámci gréckokatolíckej cirkvi v období konania tzv. Prešovského soboru)

Poznámka: Hlavný rozdiel medzi možnosťou pôsobenia rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho kňaza v pastorácii v období rokov 1950 - 1968 bol ten, že rímskokatolícki kňazi (rehoľní alebo diecézni) mohli pôsobiť všetci naďalej ako rímskokatolícki diecézni kňazi (aj keď časť z nich bola rôznym spôsobom obmedzená na slobode), čo v prípade gréckokatolíckych kňazov bolo absolútne vylúčené, pretože gréckatolícka cirkev ako taká bola po tzv. Prešovskom sobore oficiálne štátom zrušená. Jedinou možnosťou pre gréckokatolíckych kňazov ako zostať v pastorácii, bolo prijať pravoslávnu vieru. Časť z nich na spomínané obdobie 1950 - 1968 aj tak urobila a prešla k pravoslávnym, avšak veľká väčšina zostala verná gréckokatolíckej cirkvi. Tí, ktorí prešli na pravoslávie potom buď zostali do konca života pravoslávnymi, alebo v roku 1968 sa opäť vrátili do gréckokatolíckej cirkvi - buď s časťou veriacich v obci alebo aj celou obcou. Existujú prípady, kedy sa po roku 1968 veriaci v obci do gréckokatolíckej cirkvi nevrátili vôbec a obec zostala dodnes pravoslávnou.

Internovaní gréckokatolícki bohoslovci, ktorým bolo v rokoch 1950 - 1968 štúdium násilne prerušené, mali po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi v Československu možnosť na základe žiadosti ordinára Jána Hirku doštudovať, nechať sa vysvätiť a pôsobiť v pastorácii.

strata štátneho súhlasu (na výkon kňazského povolania) al. strata spôsobilosti pre výkon duchovenskej činnosti

V období rokov 1949 - 1990 bolo nutné, aby mal každý duchovný v Československu udelený štátny súhlas. Toto ustanovenie bolo prijaté zákonom č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom a vstúpilo do platnosti dňa 14. októbra 1949. Podmienkou udelenia štátneho súhlasu bol sľub, ktorý musel duchovný skladať do rúk predsedu okresného národného výboru, predsedu krajského národného výboru, ministra povereného vedením Štátneho úradu pre cirkevné veci alebo predsedu vlády. Záležalo to od toho, do ktorej „platovej stupnice“ duchovný patril. Štátny súhlas mohol byť prakticky za akékoľvek previnenie, i nevedomé, odobratý. Sľub bol nasledovného znenia: „Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu a že nepodniknem nič, čo by bolo proti jej záujmom, bezpečnosti a celistvosti. Budem ako občan ľudovodemokratického štátu plniť svedomite svoje povinnosti, ktoré vyplývajú z môjho postavenia, a vynasnažím sa podľa svojich síl podporovať budovateľské úsilie smerujúce k blahu ľudu.“ Štátny súhlas bol zrušený novelizáciou vyššie spomínaného zákona (tzv. zrušením štátneho dozoru nad cirkvami) dňa 23. januára 1990.

Pozri aj: Zákon č. 217/1949 z Zb. o zriadení Štátneho úradu pre veci cirkevné a znenie Zákona č. 218/1949 z Zb.

v Zákone č 218/1949 z Zb. chýba § 13.: Trestné ustanovenie. Konania alebo opomenutia odporujúce ustanoveniam tohoto zákona alebo predpisom vydaným podľa neho, tresce, ak nejde o čin trestný súdne, okresný národný výbor ako správny priestupok pokutou do 100 000 Kčs. V prípade nevymožiteľnosti pokuty vymeria sa zároveň podľa miery zavinenia náhradný trest väzenia do 6 mesiacov.

 

Prešovský „sobor“
Po prevrate vo februári 1948 komunistická strana robila nátlak, aby aj Katolícka cirkev zaujala lojálny postoj voči novému režimu. Keď komunisti videli, že Cirkev nepremenia podľa svojich predstáv, aby slúžila ich režimu, rozhodli sa proti nej všetkými silami a prostriedkami bojovať. Súčasťou proticirkevného boja bola aj likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, ktorá po skončení vojny požívala zaslúžený obdiv pre svoj hrdinský postoj, keď išlo o pomoc prenasledovanému židovskému obyvateľstvu a odbojovému hnutiu. Ústretový prístup štátnej moci ku Gréckokatolíckej cirkvi sa však začal postupne meniť na chlad až nepriateľstvo. Okrem odmietania podpory komunistov bola príčina aj v podpore ukrajinských utečencov, ktorých totalitný režim bez rozdielu považoval za banderovcov¹.

Komisia pri ÚV KSČ pre riešenie cirkevných otázok nazývaná „cirkevná šestka” s pomocou predstaviteľov pravoslávia schválila 31. augusta 1949 plán „prechodu“ gréckokatolíkov na pravoslávie. Mal to byť dlhodobý proces, ale po nátlaku predstaviteľov pravoslávia sa unáhlene pristúpilo k prestupovej akcii, nazvanej „akcia P”. Dôležitým krokom v tomto procese likvidácie gréckokatolíkov bol tzv. Prešovský „sobor“. Dňa 28. apríla 1950 sa v sále prešovského Čierneho orla na pracovnej konferencii zúčastnilo 820 delegátov návratových výborov, medzi ktorými bolo započítaných aj 73 duchovných. Ako vyplýva z archívnych dokumentov, pripravila ho komunistická strana v spolupráci s pravoslávnou cirkvou a niekoľkými bývalými gréckokatolíckymi kňazmi a laikmi. Konferencia však bola zmenená na „sobor“, ktorého účastníci prijal tzv. „Manifest ku gréckokatolíckemu duchovenstvu a veriacim Československa“, ktorým bola zrušená Užhorodská únia z roku 1646. Vláda krátko po „sobore“ uznala jeho výsledky a gréckokatolíci boli postavení mimo zákon, a to i napriek tomu, že neexistovalo žiadne zákonné opatrenie o zrušení Gréckokatolíckej cirkvi. Na základe administratívnych rozhodnutí prevzala pravoslávna cirkev všetky práva, majetok a zariadenie Gréckokatolíckej cirkvi².

Vystúpenie z Gréckokatolíckej cirkvi bolo individuálnym rozhodnutím a často nebolo jasné, kto bol ešte gréckokatolíckym kňazom a kto už bol pravoslávnym duchovým. Stávalo sa, že kňaz pred štátnymi úradmi a pravoslávnou cirkvou vystupoval ako zjednotený duchovný, ale pred svojimi veriacimi sa prezentoval ako gréckokatolík. Keďže rozhodovanie veriacich často záviselo od postoja miestneho kňaza, respektíve s rozhodnutím kňaza sa stotožnili aj jeho farníci, ani postoje veriacich neboli jednoznačné. Je tiež dôležité si uvedomiť, že prakticky ani v jednej farnosti toto rozhodnutie nebolo jednoznačné, to znamená, že v každej farnosti sa našli veriaci za „prechod“ do pravoslávnej cirkvi i proti nemu³.

Prešovský „sobor“ znamenal začiatok útrap biskupov, duchovenstva a veriacich, ktorí sa s postupom komunistickej zlovôle nestotožnili. Len časť kňazov a veriacich podľahla hrubému nátlaku a prijala pravoslávie. Druhá skupina uprednostnila Rímskokatolícku cirkev, kým ďalší veriaci si náboženské obrady (napríklad krsty, sobáše a pohreby) vykonávali sami na cintorínoch, pri krížoch alebo tajne v domoch. Niekedy medzi nich prichádzali ukrývajúci sa gréckokatolícki kňazi, a tí im vysluhovali sviatosti a liturgické obrady. Od samého začiatku bol teda zjavný odmietavý postoj kňazov i laikov, ktorí sa horlivo snažili o obnovu ich cirkvi, čo sa im napokon v roku 1968 aj podarilo⁴.

 

¹ MANDZÁK, Daniel Atanáz – BORZA, Peter: Obvinenie zo spolupráce s UPA ako nástroj diskreditácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. In: SYRNÝ, Marek a kol.: Slovensko a Európa v roku 1947. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici v spolupráci s Fakultou politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici, Historickým ústavom SAV a Vojenským historickým ústavom v Bratislave, 2018, s. 156.
² MANDZÁK, Daniel Atanáz: Dokumenty k akcii „P“. Prešovský „sobor“. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014, s. 704 – 705.
³ MANDZÁK, Daniel Atanáz: Odpor gréckokatolíckych laikov voči záverom tzv. Prešovského soboru v roku 1950. In: JAŠEK, Peter (zost.): Protikomunistický odboj v strednej a východnej Európe : Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava 14.–16. novembra 2011. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2012, s. 149.
⁴ BORZA, Peter – MANDZÁK, Daniel Atanáz: Z podzemia na svetlo : Gréckokatolícka cirkev 1950–1968. In: Impulz : revue pre modernú katolícku kultúru, r. 4, 2008, č. 4, s. 66 – 78.

 Zdroj: autor hesla je gréckokatolícky kňaz SEOLic. Atanáz Daniel Mandzák, CSsR

 

Za útrapy, spôsobené dôsledkami Prešovského „soboru“ sa po 40 rokoch od konania soboru ospravedlnila aj vláda Slovenskej republiky: „Vláda Slovenskej republiky odsudzuje odsudzuje všetky akty, ktoré sa v procese násilnej pravoslavizácie v 50. rokoch voči gréckokatolíckej cirkvi vykonali a považuje ich za protizákonné. Využívajúc túto príležitosť, vláda vyjadruje hlboké poľutovanie nad krivdami a prenasledovaniami, ktorými boli biskupi, kňazi i veriaci gréckokatolíckej cirkvi po Prešovskom sobore vystavení. Vláda SR sa obracia na duchovných a veriacich oboch cirkví, aby v duchu kresťanskej morálky, lásky k blížnemu a vzájomnej tolerancie spolunažívali, a tak postupovali aj pri riešení problémov, ktoré im život prináša.¹“

¹ Vláda Slovenskej republiky odsúdila násilnú pravoslavizáciu: Plná rehabilitácia gréckokatolíkov In: Katolícke noviny, roč. 141, č. 19, 13. máj 1990, str. 3.

 

dohoda o spoločnom užívaní chrámov (dohoda o spoluužívaní chrámov) - dohody uzatvárané medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou pod nátlakom štátnej správy (Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky, Východoslovenský krajský národný výbor a okresné národné výbory) v období normalizácie. Začiatkom 70. rokov 20. storočia bolo uzavretých 62 dohôd o spoluužívaní chrámu. Gréckokatolíci prepožičali chrám pravoslávnym v 45 prípadoch a pravoslávni gréckokatolíkom v 17 prípadoch. Prakticky to znamenalo vytvorenie harmonogramu na bohoslužobné využívanie chrámu obidvoma cirkvami. Každú zmenu bolo nevyhnutné vopred dohodnúť, ale napätie vyvolávalo aj predlžovanie obradov zo strany jednej cirkvi a tým obmedzovanie druhej. Vynútené spoluužívanie chrámov bolo zdrojom napätia medzi gréckokatolíckou a pravoslávnou cirkvou na lokálnej aj celoštátnej úrovni.

 Zdroj: autor hesla je gréckokatolícky kňaz doc. ThDr. Peter Borza, PhD.

C) PRAVOSLÁVNA CIRKEV

chirotesia - obrad ustanovenia (vysviacky) hypodiakona vo východných cirkvách,
chirotónia - obrad ustanovenia (vysviacky) diakona, kňaza alebo biskupa vo východných cirkvách. Vykonáva sa vkladaním rúk ostatných biskupov, preto sa zvykne nazývať aj rukopoloženie
hypodiakon - označenie pre poddiakona (má tie isté práva a povinnosti ako poddiakon v gréckokatolíckej cirkvi)
pop - označenie pre pravoslávneho kňaza.

 

Primičná svätá liturgia
V ponímaní tak ako ju poznáme v gréckokatolíckej alebo rímskokatolíckej cirkvi ju pravoslávna cirkev nepozná. Dôvodom je skutočnosť, že v pravoslávnej cirkvi existuje snaha o zachovávanie Svätého Písma, konkrétne verša z Jánovho evanjelia (Jn 3, 30): On musí rásť a mňa musí ubúdať. Primičná svätá liturgia v pravoslávnej cirkvi sa teda neslávi z dôvodov, aby sa predišlo akejsi sebapropagácii novokňaza.

Kto je pravoslávny kňaz?
Ide o ženatého muža alebo muža žijúceho v celibáte a v monastieri, ktorý ukončil štúdium na pravoslávnej fakulte a bol mu udelený titul magister pravoslávnej teológie.
V krajnom prípade existuje možnosť, aby bol pravoslávny kňaz slobodný (napr. ak potrebuje doopatrovať svojho príbuzného).

Existujú aj v pravoslávnej cirkvi sankčné postihy pre kňazov, podobne ako v iných cirkvách?
Samozrejme, že existujú, výnimkou je však skutočnosť, že ak je kňazovi dokázané, že svoju manželku podviedol, je ten povinný kňazský stav opustiť.

Prečo kandidát na úrad biskupa v ortodoxnej cirkvi je vyberaný takmer vždy z mníšskeho stavu?

1. Mníšsky stav bol vždy najstabilnejší a nebol náchylný na rôzne druhy ovplyvňovania. Loajalita a poskytovanie výhod sa u mníchov nikdy nenosili.
2. V dávnych časoch pri prenasledovaní cirkvi bola snaha vždy ako prvého zajať biskupa a následne ho prostredníctvom jeho rodiny ovplyvňovať a vydierať. Preto sa v pravoslávnej cirkvi rozhodlo, že biskup bude vyberaný z mníšskeho stavu, aby sa eliminovalo nebezpečenstvo zneužívania cez manželstvo.
3. Keďže eparchia pravoslávneho biskupa bola často obrovská a biskup po nej často cestoval, bolo vždy lepšie ak to bolo bez rodiných príslušníkov. Tí by len trpeli biskupskou službou.

Preto - ak nie je za pravoslávneho biskupa svätený priamo mních - pred biskupskou chirotóniou dotyčný kandidát prijíma mníšsky postrih a následne je vysvätený za biskupa. Podmienkou na prijatie mníšskeho postrihu je samozrejme fakt, že musí ísť o celibátneho kňaza. V krajnom prípade, to môže byť aj kňaz, ktorému zomrela manželka a v čase biskupskej chirotónie je vdovcom.

 

D) EVANJELICKÁ CIRKEV

kaplán - absolvent evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorý úspešne vykonal kaplánsku skúšku a bol ordinovaný za kňaza

seniorátny kaplán - je kňaz, ktorý vypomáha seniorovi v čase jeho prítomnosti aj neprítomnosti v cirkevnom zbore, vykonáva pastorálnu, liturgickú, administratívnu a vyučovaciu prax na základe poverenia seniora príslušného seniorátu a zastupuje jednak seniora v jeho cirkevnom zbore a ostatných kňazov v cirkevných zboroch v prípade ich neprítomnosti na Službách Božích alebo iných kazuáliách.

námestný farár - absolvent evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorý úspešne vykonal farársku skúšku. Tak ako zborový farár, aj námestný môže byť menovaný za administrátora toho-ktorého cirkevného zboru.

Námestný farár má všetky práva a povinnosti vyplývajúce z cirkevnej ústavy a ostatných cirkevnoprávnych aj občianskych predpisov ako zborový farár.

zborový farár - duchovný pastier cirkevného zboru a správca farského úradu. Do funkcie zborového farára možno zvoliť absolventa evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorý úspešne absolvoval farársku skúšku a dosiahol vek 24 rokov. Volí ho a z funkcie odvoláva so súhlasom dištriktuálneho predsedníctva zborový konvent. (Čl. 41, bod 3. a 1.)

Zborový farár plní najmä tieto úlohy:
1. zvestuje slovo Božie a prisluhuje sviatosti
2. vykonáva vnútromisijnú, pastorálnu a výchovnú činnosť
3. zabezpečuje disciplínu v cirkevnom zbore
4. zabezpečuje administratívnu činnosť, spravuje matriky, archív a kroniku cirkevného zboru
5. plní ďalšie úlohy, ktoré mu vyplývajú z ordinačného sľubu, vokátora, zborového štatútu, cirkevných predpisov a z funkcií v orgánoch cirkevného zboru

konsenior - zastupuje seniora, volí ho seniorálny konvent. V senioráte možno zvoliť aj viac konseniorov. Konsenior, na rozdiel od seniora, nie je inštalovaný do úradu, len uvedený do úradu. Funkciu konseniora môže vykonávať len zborový farár.

senior - prvý duchovný pastier a vedúci náboženského života v senioráte. Do funkcie seniora a konseniora možno zvoliť zborového farára zo seniorátu, ktorý dosiahol vek 35 rokov a pôsobí v senioráte najmenej 3 roky. Seniora volia cirkevné zbory. (Čl. 42, bod 2. a 1.)

Senior plní najmä tieto úlohy:
1. zabezpečuje, aby sa evanjelium Kristovo zvestovalo v senioráte podľa vieroučných zásad Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania
2. dozerá na činnosť duchovných v senioráte a najmenej raz za tri roky kontroluje činnosť cirkevných zborov seniorátu
3. zabezpečuje cirkevnú disciplínu
4. inštaluje zborových farárov a uvádza zborových dozorcov, členov seniorálneho presbyterstva a delegátov na dištriktuálny konvent a na synodu
5. vykonáva posviacky v cirkevných zboroch okrem posviacky nových chrámov a nových modlitební
6. plní úlohy, ktoré mu vyplývajú z funkcií v orgánoch seniorátu
7. zabezpečuje administratívne práce v orgánoch seniorátu
8. navrhuje kandidátov na funkcie námestných farárov, kaplánov a diakonov
9. udeľuje a odníma kanonickú misiu učiteľom náboženstva na základných školách

 

dištriktuálny biskup - prvý duchovný pastier a vedúci náboženského života v dištrikte. Do funkcie dištriktuálneho biskupa možno zvoliť ordinovaného kňaza, ktorý dosiahol vek 40 rokov a je v duchovenskej službe minimálne 10 rokov, z toho 3 roky v dištrikte. Zvolením do funkcie dištriktuálneho biskupa zaniká jeho predchádzajúca cirkevná funkcia. Dištriktuálneho biskupa volia cirkevné zbory dištriktu. (Čl. 43, bod 2. a 1.)

Dištriktuálny biskup plní najmä tieto úlohy:
1. zabezpečuje, aby sa evanjelium Kristovo zvestovalo v dištrikte podľa vieroučných zásad Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, chráni cirkev a jej jednotu
2. dozerá na činnosť duchovných v dištrikte, dbá o ich duchovný rast a stará sa o kňazský dorast
3. navštevuje cirkevné zbory v dištrikte, vykonáva kanonické vizitácie a kontroluje činnosť seniorátov
4. zabezpečuje cirkevnú disciplínu
5. inštaluje seniorov a uvádza seniorálnych dozorcov, členov dištriktuálneho presbyterstva, predsedu, podpredsedu a členov dištriktuálneho súdu, dištriktuálneho žalobcu a jeho zástupcu, riaditeľa dištriktuálneho biskupského úradu a duchovných v dištrikte a jeho zariadeniach
6. vykonáva posviacky nových chrámov a nových modlitební
7. udeľuje a odníma kanonickú misiu učiteľom náboženstva na stredných a vysokých školách v dištrikte
8. vymenúva po prerokovaní v zbore biskupov námestných farárov, kaplánov a diakonov v zboroch, seniorátoch a dištrikte
9. vydáva pastierske listy
10. povoľuje študijný pobyt a neplatené voľno kňazom, diakonom a učiteľom náboženstva
11. udeľuje dišpenzy
12. plní ďalšie úlohy, ktoré mu vyplývajú z funkcií vo vrcholných orgánoch cirkvi a v dištrikte

generálny biskup - prvý duchovný pastier a vedúci náboženského života Evanjelickej cirkvi. Do funkcie generálneho biskupa možno zvoliť ordinovaného kňaza, ktorý dosiahol vek 40 rokov a je v duchovenskej službe minimálne 10 rokov. Generálneho biskupa volia všetky cirkevné zbory. Zvolením do funkcie generálneho biskupa zaniká jeho predchádzajúca cirkevná funkcia. (Čl. 44, bod 3., 1. a 2.)

Generálneho biskupa inštaluje odstupujúci generálny biskup, zástupca generálneho biskupa alebo služobne starší dištriktuálny biskup. (Čl. 44, bod 6.)

Generálny biskup plní najmä tieto úlohy:
1. zabezpečuje, aby sa evanjelium Kristovo zvestovalo v celej cirkvi podľa vieroučných zásad Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, chráni cirkev a jej jednotu
2. dozerá na duchovnú činnosť v celej cirkvi
3. zabezpečuje cirkevnú disciplínu
4. inštaluje dištriktuálnych biskupov, uvádza generálneho a dištriktuálnych dozorcov, členov generálneho presbyterstva, predsedu, podpredsedu a členov generálneho súdu, generálneho žalobcu a jeho zástupcu, riaditeľa generálneho biskupského úradu a duchovných v ústredí cirkvi, jej zariadeniach a v armáde
5. vymenováva po prerokovaní v zbore biskupov duchovných v ústredí cirkvi a duchovných na
miesta, zriadené generálnym presbyterstvom
6. navštevuje cirkevné zbory v celej cirkvi
7. zvoláva zbor biskupov a predsedá mu
8. predsedá komisii pre farárske a kaplánske skúšky
9. vydáva úpravy duchovnej povahy a pastierske listy
10 plní ďalšie úlohy, ktoré mu vyplývajú z funkcií vo vrcholných orgánoch cirkvi

 

Zdroj: Zborník cirkevnoprávnych predpisov ECAV na Slovensku v platnom znení aktualizovaný 5. decembra 2021

 

Kto môže byť ordinovaný za kňaza evanjelickej cirkvi? (oficiálne stanovisko ECAV)

Predpokladom ordinácie za kňaza Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je úspešné zloženie kaplánskej skúšky. O povolenie kaplánskej skúšky môže žiadať:

1) absolvent Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského
2) absolvent inej evanjelickej bohosloveckej fakulty
3) absolvent inej evanjelickej bohosloveckej fakulty, ktorý sa stal členom ECAV. 

Kaplánska skúška sa môže vykonať najskôr 6 mesiacov pred ordináciou ináč sa jej platnosť stráca.

Zdroj: Nariadenie č. 5/1991 o kaplánskej skúške v znení cirkevného nariadenia č. 2/2003 publikované v Zborníku cirkevnoprávnych predpisov ECAV na Slovensku (Zborník CPP ECAV na Slovensku) 

 

Kto môže byť ordinovaný za kňaza evanjelickej cirkvi? (podrobnejšie vysvetlenie)

Študenti Evanjelickej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského, ktorí chcú ísť do kňazskej služby, môžu požiadať o štatút Kandidáta duchovnej služby, a to najskôr po skončení prvého roku štúdia (najneskôr do konca piateho roka štúdia). Spravidla sa táto žiadosť podáva vo štvrtom semestri, teda v druhej polovici druhého ročníka. Žiadosť o tento štatút je v zásade podmienkou k ordinácii za kňaza evanjelickej cirkvi.

Po získaní tohto štatútu je potom kandidát na kňazstvo povinný v treťom ročníku štúdia absolvovať spoločne s prednášajúcim z fakulty akademické Služby Božie na fakulte a od štvrtého ročníka samostatne služby Božie na pôde fakulty a služby Božie v jednom z bratislavských cirkevných zborov – najčastejšie v CZ Bratislava – Staré Mesto, príp. CZ Bratislava – Legionárska. Zároveň, od štvrtého ročníka absolvuje výpomoc v niektorom z cirkevných zborov ECAV na Slovensku, ktorá spočíva v tom, že kandidát duchovnej služby chodí na cirkevné sviatky (Vianoce a Veľkú noc) slúžiť do tých cirkevných zborov, kam ho pošle biskup západného alebo východného dištriktu ECAV. Po absolvovaní tejto výpomoci kandidát dostáva osvedčenie o absolvovaní Programu duchovnej prípravy.

V poslednom ročníku štúdia s absolventmi Programu duchovnej prípravy, ktorí chcú ísť do kňazskej služby prebiehajú pohovory s biskupmi a následne si môžu títo podať žiadosť o absolvovanie kaplánskej skúšky. K tejto žiadosti sa prikladá potvrdenie o krste a konfirmácii, doklad o ukončení teologického vysokoškolského štúdia, o spôsobilosti na výkon kňazského povolania a odporúčanie spirituála EBF UK a farára z cirkevného zboru, ktorý kandidát pred absolvovaním štúdia na evanjelickej bohosloveckej fakulte navštevoval.

Ak kandidát na kňazstvo pred akademickou komisiou na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK úspešne absolvuje štátnice a pred cirkevnou komisiou kaplánsku skúšku - je následne ordinovaný za kňaza ECAV na Slovensku a obdrží menovací dekrét do niektorého cirkevného zboru na Slovensku, na základe rozhodnutia Zboru biskupov ECAV na Slovensku, od príslušného dištriktuálneho biskupa. Kaplánsku službu môže vykonávať v cirkevnom zbore, kde je zriadená kaplánska stanica (teda, že pôsobí pri námestnom / zborovom farárovi, príp. pri vyšších COJ pri seniorovi, či biskupovi) a menovanie za kaplána môže dostať aj do cirkevného zboru, v ktorom je sám (teda pôsobí ako zborový kaplán na mieste zborového farára). V druhom prípade a aj napriek tomu, že prakticky vykonáva tie isté povinnosti ako farár (krstí, sobáši, pochováva, vedie Služby Božie, učí na škole náboženstvo, ap.), je nad ním do momentu zloženia farárskych skúšok ustanovený administrátor cirkevného zboru (tzv. principál), ktorý má tzv. podpisové právo (štatutárnu právomoc) za cirkevný zbor.

Vekové obmedzenie v podobe dolnej hranice veku pre ordináciu za kňaza ECAV na Slovensku teda neexistuje.

 

Princíp ordinácie novokňazov evanjelickej cirkvi

Ordinácia, čiže vysviacka novokňazov, má oproti iným slávnostiam niekoľko zvláštností. Po obsahovej stránke je výnimočná tým, že je neopakovateľná. Podobne, ako pri krste, aj pri ordinácii sa tento akt vykonáva len raz. Pre ordinovaného či ordinovanú to znamená okamih, kedy sa odovzdá do služby Pánu Bohu v Kristovej cirkvi. Zmluvný charakter tejto udalosti vyjadruje pomerne rozsiahla ordinačná prísaha (str. 170). Je v nej zachytená široká škála činností evanjelického kňaza, ktoré sa ordinovaný zaväzuje v cirkvi vykonávať.

Hoci platí pravidlo prijímané zborom biskupov, že na ordináciu je delegovaný každý rok vždy iný biskup a vždy je to v inom kostole, na ordinácii sa spravidla prítomní všetci traja biskupi. V minulosti sa pri ordinácii striedali biskupi dištriktuálni s generálnym. Dnešný spôsob vysviacky vyjadruje myšlienku, že cirkev ako celok prijíma svojich nových služobníkov do služby. Vysvätený duchovný potom môže pôsobiť v ktoromkoľvek zbore, alebo na mieste duchovného, kam ho biskup ustanoví.Ordinácia novokňazov evanjelickej cirkvi sa spravidla koná v kostole, ktorý sa nachádza v tom senioráte, odkiaľ pochádza najviac novokňazov.

Princíp menovania evanjelických kaplánov a farárov do cirkevných zborov

Do prvého cirkevného zboru menuje evanjelického kaplána generálny biskup ECAV na Slovensku, a to vždy po predbežnej dohode so zborom biskupov¹. Po následnom menovaní do iného cirkevného zboru, či už ako kaplána alebo námestného farára ho spravidla menuje príslušný dištriktuálny biskup toho dištriktu, kam bol ako kaplán na prvé miesto menovaný. ČIže od momentu druhého menovania prakticky podlieha dištriktuálnemu biskupovi.

Ak do nasledujúceho cirkevného zboru po zložení farárskej skúšky nie je evanjelický kňaz menovaný, má prakticky dve možnosti:
1) V prípade voľby na zborovom konvente niektorého z cirkevných zborov na uprázdnené miesto farára, má evanjelický kňaz, ktorý absolvoval farársku skúšku možnosť sa uchádzať o miesto farára v tomto cirkevnom zbore a po zvolení byť rovno zborovým farárom.
2) Taktiež existuje možnosť, že si niektorý cirkevný zbor čerstvého absolventa po farárskej skúške vyberie sám.

 

¹ Zbor biskupov v evanjelickej cirkvi tvoria vždy aktuálny generálny biskup ECAV na Slovensku, biskup ZD ECAV na Slovensku a biskup VD ECAV na Slovensku.

 

Kedy môže požiadať o absolvovanie farárskych skúšok ordinovaný kňaz evanjelickej cirkvi, ktorý je kaplánom? A čo nasleduje po tom?

Po uplynutí 24 mesačnej doby kaplánskej praxe a absolvovaniu min. 80 hodín vzdelávania kaplánov môže kaplán ECAV na Slovensku požiadať Zbor biskupov o farársku skúšku. Po jej úspešnom absolvovaní dostáva od biskupa príslušného dištriktu menovací dekrét do niektorého z cirkevných zborov ECAV na Slovensku (spravidla dostane menovanie do cirkevného zboru, kde doposiaľ pôsobil ako kaplán), kde už pôsobí ako námestný farár.

Od momentu obdržania dekrétu sa v cirkevnom zbore, v ktorom je ustanovený za námestného farára, taktiež stáva jeho štatutárom (kapláni ECAV takýmto právom nedisponujú, preto je za nich dočasne ustanovený administrátor cirkevného zboru - tzv. principál), figuruje na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky a podpisuje úradné dokumenty (prakticky reprezentuje cirkevný zbor navonok) a už nepotrebuje mať nad sebou principála. Od momentu zloženia farárskej skúšky, námestný farár môže byť volený za zborového farára (ak dovŕšil vek 24 rokov) v cirkevnom zbore kde pôsobí alebo sa môže uchádzať o túto funkciu v inom cirkevnom zbore, príp. si ho iný cirkevný zbor voľbou zvolí za svojho zborového farára.

 

Dokedy je prípustné vykonávať funkciu farára v cirkevnom zbore ECAV?

Kedysi boli farári volení za zborových do konca života, dnes hranica na výkon kňazského povolania v ECAV nie je stanovená. Funkciu zborového farára možno vykonávať len do 65. roku veku, potom kňaz pôsobí len ako námestný farár.

 

 

Zdroj: autorom podrobnejšej odpovede na otázku
a ďalších odpovedí (okrem princípov ordinácie a menovania evanjelických kaplánov a farárov)
je Ivan Klinko, v súčasnosti zborový farár CZ ECAV Bátovce

 

Možnosti suspendácie evanjelických kňazov

1) rozvod
2) dokázané obvinenie z podvodu evanjelického kňaza voči svojej manežlke alebo manželovi

 

Prečo kaplán v evanjelickej cirkvi nemá štatutárnu právomoc nad cirkevným zborom?

....

 Zdroj: 

 

Prečo má byť volený kandidát/kandidátka na funkciu generálneho biskupa, biskupa západného alebo východného dištriktu mravne bezúhonný/á?

....

Zdroj: 

Primičné Služby Božie
Prvá kázeň alebo prvé Služby Božie v rodnom cirkevnom zbore novokňaza evanjelickej cirkvi.

Zdroj:

 

POŽEHNAŤ? POSVÄTIŤ? KONSEKROVAŤ?

Viacero ľudí má dodnes problém rozlišovať tieto pojmy, preto by sme radi našim záujemcom stručne objasnili aký je medzi nimi rozdiel.

Čo je požehnanie kostola?

 

Čo je posviacka kostola?

 

Čo je konsekrácia kostola?

 

Kedy sa nemôže konať konsekrácia kostola?

Konsekrácia (dedicatio) kostola v žiadnom prípade nemôže byť v deň, na ktorý pripadá titul kostola. Aj titul kostola aj výročie posviacky má v danom kostole stupeň slávnosti. Ak by boli v jeden deň (titul kostola i posviacka kostola), alebo by sa v ten deň nemohol sláviť titul kostola, alebo výročie jeho posviacky.

Podobne posviacka kostola by nemala byť v dni, ktoré majú vo všeobecnom liturgickom kalendári stupeň slávnosti, ďalej cez Veľkonočné trojdnie, na Popolcovú stredu, v dni Veľkého týždňa a v deň Pamiatky všetkých zosnulých.

Zdroj: Smernica z obežníka č. 6/1991 Košickej diecézy

 

Prečo by sa mal požehnávať základný kameň kostola či chrámu alebo iného (cirkevného) objektu?

Nazdávame sa, že základným dôvodom tohto starodávneho a všeobecného zvyku je všeľudské povedomie, presvedčenie o veľkom a nedohľadnom význame dobrého začiatku, pevného, spoľahlivého základu pri každej veci, pri každom významnom podujatí. Veď pri všetkom najdôležitejšie je: dobre začať i dobre skončiť. My veriaci pri stavbe chrámov a iných významných stavieb chceme si zabezpečiť mimoriadnu Božiu pomoc tak pre začiatok, ako aj pre koniec našich podujatí na Božiu česť a slávu.

Svätením základných kameňov pri stavbe chrámov i iných budov prosíme o otcovské i materinské požehnanie: od Boha z neba i od našej Matky Cirkvi. Veriaci tak v Starom zákone, ako aj v Novom zákone pripisovali veľký význam a veľkú silu rodičovskému požehnaniu. Toho ducha máme a chceme mať aj my, preto pri väčších podujatiach hneď na začiatku robievame slávnosti posviacky základných kameňov, aby sme si spoločnou modlitbou vyprosili, zabezpečili mimoriadne požehnanie Boha i Cirkvi k dielu, ktoré je často nad naše sily fyzické i finančné.

Tretím podstatným dôvodom posviacky základných kameňov pri stavbe chrámov je vôľa Cirkvi, ktorá takou slávnosťou chce živo pripomenúť svojim dietkam, že každý chrám je živým obrazom, živým symbolom celej Cirkvi. Ona je budovou Krista. V tej budove je uholným kameňom sám Ježiš Kristus. Za taký Ho ustanovil a posvätil sám nebeský Otec. Kristus pred svojím vstupom do neba miesto seba neviditeľného postavil ako viditeľný základný kameň: svätého apoštola Petra a jeho nástupcov. Preto mu hneď pri prvom stretnutí zmenil meno zo Šimona na Petra (Skala) a za uholný kameň ho posvätil pri Cezarei Filipovej slovami: „Ty si Peter (to je Skala) a na tej Skale postavím Cirkev svoju ..." (Mt. 16, 18). Svätením základného kameňa nového chrámu ako by Cirkev chcela povedať toto: „Kriste, môj Božský Ženích, ako si miesto seba posvätil za základný kameň svojej Cirkvi Petra a jeho nástupcov, tak posväť tento základný kameň tohto nového chrámu, aby tento posvätený kameň bol živým obrazom, symbolom Teba Samého, že Ty sám si prvým a najvyšším Patrónom a Mecenášom tohto chrámu, že ho prijímaš za svoj budúci príbytok a že prijím aš za svoje i všetko, čo na tomto základnom kameni bude postavené, i všetkých, ktorí niekedy do tohto chrámu vstúpia v mene Tvojom. Ako prvý a najvyšší O chranca pomôž pri stavbe tým, ktorí sa na toto veľké dielo podujali na Tvoju česť a slávu. Buďte na po moci mojim dietkam aj Vy všetci anjeli a svätí pri stavbe tohto chrámu, aby šťastne prekonali všetky prekážky pri tomto diele zo strany viditeľných i neviditeľných nepriateľov. Vzbuď im, Bože, mnoho pomocníkov, ktorí by im pomáhali v mene Tvojom k šťastnému dokončeniu podujatého diela". A pamätajme pritom na výzvu sv. Petra (1 Pt 2, 4 - 6 ): „Priblížte sa jemu, živému kameňu, ktorým ľudia síce opovrhli, ale Boh si ho vyvolil a poctil! Aj vy, ako živé kamene, budujte sa v duchovný dom, vo sväté kňazstvo, aby ste pri nášali duchovné obete, ľúbezné Bohu v Ježišovi Kristovi”.

Zdroj: Krátený príspevok Jána Ďurkáňa, CSsR
Posviacka základného kameňa
v časopise Slovo, roč. 1, č. 5, 1969

 

Čo je desakralizovaný kostol?
Ide o kostol, v ktorom prebehol proces eliminácie posvätných prvkov viery. V istom zmysle ide o likvidáciu časti dedičstva, ktoré tu zanechali naši predkovia, žijúci v nejakej komunite a ničenie stôp, ktoré sú spojené s vierou. V konečnom dôsledku je to forma zrady tých, ktorí tieto kostoly stavali na väčšiu slávu Božiu (Ad majorem Dei gloriam). 

1. O POSVIACKACH KOSTOLOV A CHRÁMOV

1.1 ZÁSADY POŽEHNANÍ A KONSEKRÁCIÍ RÍMSKOKATOLÍCKYCH KOSTOLOV

Aj napriek tomu, že v určitých prípadoch platia výnimky, v zásade v súčasnosti platí, že:

a) Požehnať (benedikovať _(benedictio)) kostol môže kňaz, generálny vikár, biskup, arcibiskup pôsobiaci na území svojej diecézy alebo arcidiecézy, ktorá sa nachádza v Slovenskej republike.
b) Konsekrovať (dedikovať _(dedicatio)) kostol môže výlučne diecézny biskup alebo arcibiskup pokiaľ sa nachádza na území svojej diecézy alebo arcidiecézy.
         Ak má biskup alebo arcibiskup konsekrovať kostol na území mimo svojej diecézy alebo arcidiecézy, avšak na území Slovenskej republiky, potrebuje na to povolenie.
         Takisto platí, že ak má kostol konsekrovať neslovenský hierarcha na území Slovenskej republiky, alebo slovenský biskup či arcibiskup na území iného štátu ako je Slovenská republika, potrebuje na to povolenie.
         Výnimku z titulu svojej funkcie má jedine apoštolský nuncius.
c) Konsekrovať (dedikovať _(dedicatio)) kostol môže aj pomocný biskup diecézy alebo arcidiecézy, pokiaľ sa nachádza vo svojej diecéze alebo arcidiecéze. Ak by konsekroval kostol v osobe pomocného biskupa mimo svojej diecézy alebo arcidiecézy, tiež potrebuje povolenie.
d) Konsekrovať (dedikovať _(dedicatio)) oltár môže z poverenia alebo v zastúpení diecézneho biskupa alebo arcibiskupa aj generálny vikár diecézy alebo arcidiecézy. Na konsekráciu kostola však spravidla nemá kompetenciu.

1.2 ZÁSADY POSVIACOK GRÉCKOKATOLÍCKYCH CHRÁMOV

a) Ak ide o posviacku nového chrámu alebo chrámu po obnove, svätiteľom je eparchiálny biskup/arcibiskup. V nevyhnutných prípadoch môže niekoho delegovať.
b) Ak ide o posivacku chrámu alebo chrámu po obnove, svätiteľom je eparchiálny biskup/arcibiskup. V nevyhnutných prípadoch môže niekoho delegovať.
c) Kríž naverejnom priestranstve (na cintoríne, pri ceste), kalich a diskos v odôvodnených prípadoch môže posvätiť aj delegovaný kňaz. Inak táto kompetencia pripadá biskupovi/arcibiskupovi. 

1.3 ZÁSADY POSVIACOK PRAVOSÁVNYCH CHRÁMOV

a) Ak ide o posviacku nového chrámu alebo chrámu po obnove, svätiteľom je eparchiálny biskup/arcibiskup. V nevyhnutných prípadoch môže niekoho delegovať.
b) Ak ide o posivacku chrámu alebo chrámu po obnove, svätiteľom je eparchiálny biskup/arcibiskup. V nevyhnutných prípadoch môže niekoho delegovať.

1.4 ZÁSADY POSVIACOK EVANJELICKÝCH KOSTOLOV

Zásady posviacok sú zaznamenané v tzv. chrámovej agende, kde v súčasnosti platí, že:

a) Ak je kostol nový, posviaca ho dištriktuálny biskup (porov. čl. 43. Cirkevno-právneho predpisu Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku bod 4) písm. f)
b) Ak je svätený kostol po obnove môže ho vysvätit senior alebo konsenior. Zvyčajne je to však kompetencia seniora.
Hovorí o tom článok 42. (časť Senior) Cirkevno-právneho predpisu Evanjelickej a. v. cirkvi na Slovensku v bode 4) písm. e) - „vykonáva posviacky v cirkevných zboroch okrem posviacky nových chrámov a nových modlitební.“
c) Ak sa koná posviacka obnoveného kostola v inom senioráte, k akému je senior alebo konsenior príslušný, na posviacku potrebuje mať povolenie
d) Ak sa koná posviacka obnoveného oltára, kazateľnice, organu a krstiteľnice, svätiteľom je príslušný senior.
e) Liturgické nádoby (spovedné nádoby) môže svätiť aj miestny farár/farárka.

Vo väčšine prípadov je pri evanjelických kostoloch ako prvý(í) je/sú uvedený(í) svätiteľ(ia) kostola, za nimi nasleduje kazateľ. Výnimky v zozname svätiteľov evanjelických kostolov (prípady, kedy kostol svätil viac ako jeden kňaz/biskup) sú pri nasledovných kostoloch:

Vysoké Tatry (Tatranská Lomnica) (1902), Plavnica (1909), Kráľovce-Krnišov (1911), Trnava (1924), Jurské (1929), Hanková (1930), Veľké Leváre (1938), Považská Bystrica (1943), Skalica (1947), Sľažany (1948), Kysak (1950), Jelka (1971), Jurské (1984), Ozdín (1987), Košeca (1994), Hencovce (2006).

Výnimky v 18. storočí:

Švedlár (1785 + tu boli aj dvaja svätitelia základného kameňa kostola), Veľký Slavkov (1788 (prvý dvaja svätitelia kostola, tretí kazateľ) + tu boli aj dvaja svätitelia základného kameňa kostola)

1.3 ZÁSADY POSVIACOK KOSTOLOV REFORMOVANEJ KRESŤANSKEJ CIRKVI

a)
b)
c)

 

INÉ ZAUJÍMAVOSTI

Ako je možné, že v súčasnosti gréckokatolícky chrám posvätil pravoslávny biskup?

Čo sú Služby Božie a prečo ich evanjelici majú len v nedeľu?

Prečo by som nemal/a chodiť do chrámu v krátkych nohaviaciach a s tričkom, ktoré mi nezahaľuje ramená?

Prečo sa pri stavbe dreveného gréckokatolíckeho chrámu nesmeli použiť klince?
Lebo klince ľuďom pripomínali ukrižovanie Ježiša Krista.

Aký je rozdiel medzi gréckokatolíckou liturgiou a bohoslužbou?

...